6. kapitola – Spomienky

10. března 2012 v 16:33 | °Alex |  From the Past
Na úvod sa mi podaril pekný opis, z toho opisu je asi tretina opísaná z knihy :D. Som dobrá, čo :D?
°Alex

V nasledujúcich jesenných týždňoch sa Harry zaoberal skôr Dumbledorovým miznutiam. Vo Veľkej sieni ho zbadal možno iba trikrát. Ktovie, kde chodí?

Popri hádaní o Dumbledorových cestách sa Harry hlbšie ponoril aj do knihy Polovičného princa. Zistil, že jeho učebnica slúži nielen na získanie dobrých známok u Slughorna (podľa Hermiony to boli falošné známky a tým pádom aj falošná reputácia), ale aj na získanie vedomostí o ďalších zaklínadlách. Podľa škrtancov ich Princ vymyslel sám. A Harry musel uznať, že bol kreatívny. Jedno kúzlo pôsobilo na nechty na nohách - s veľkou rýchlosťou rástli. Po ďalšom zaklínadle sa jazyk prilepil na podnebie, toto zaklínadlo už Harry vyskúšal viackrát na školníka Filcha, čím si zaslúžil chválu u študentov, ktorí o tom vedeli. Ale možno najužitočnejšie zaklínadlo bolo muffliato - spôsobovalo každému naokolo bzučanie v ušiach, takže sa študenti mohli rozprávať bez toho, aby ich niekto počul. Všetky zaklínadlá boli celkom zábavné, len Hermione sa nezdali vtipné.
Čo sa týka Hermiony, tak tá riešila s Riddlom ich projekt z rún. Ron sa ich aspoň raz do týždňa pýtal, ako sa im darí. Hermiona sa Ginny zdôverovala, ako im to ide. Dosť sa tešila z Riddlovej spolupráce. Bola prekvapená, že s ňou Riddle tak pekne komunikuje. Žiadne nadávky ani nič podobné. Stále si hovorila, že to nie je Malfoy a bola rada. No na druhej strane jej Ginny pripomínala, aby si dávala pozor, pretože Riddle je veľmi prefíkaný.

V sobotu mali ďalšie stretnutie u Dumbledora. Všetci boli hrozne nedočkaví, až na Riddla, ten sa z toho až tak netešil. Veľmi ho nebavilo, že preberajú jeho život. Nepáčilo sa mu to, no bolo mu jasné, že Dumbledorove rozhodnutia sú jeho konečné.
"Dúfam, že si všetci pamätáte základ," povedal Dumbledore na úvod. Riddle, Hermiona a Harry prikývli na znak súhlasu. "Výborne," poznamenal.
"Prejdeme ku konkrétnym faktom. Po to, čo Merope porodila Toma Riddla v Londýnskom sirotinci-"
"Prepáčte, pán profesor," ozval sa Harry, "ale ako viete, že bola v Londýne?"
"Podľa svedectva pána Caractacusa Burka," odpovedal pokojne Dumbledore. "Je to spoluzakladateľ známeho obchodu s buď pašovanými predmetmi, ale predmetmi čiernej mágie. Z jeho obchodu bol náhrdelník. Slizolinov medailón, ktorý sme videli na Meropinom krku. Povedal, že náhrdelník dostali priamo od nej pred Vianocami. Dal jej zaň desať galeónov." Po tejto vete si Riddle pohoršene odfrkol. "Presne tak. Je to pohoršujúce, ba až smiešne," súhlasil Dumbledore. "Burke sa nepreslávil štedrosťou. A ako vieme, Merope bola v Londýne sama a nemala peniaze, takže bola ochotná predať jedinú cennú vec, ktorú mala."
"Ale mohla si jedlo a ostatné veci zaobstarať pomocou mágie, či nie?" spýtala sa Hermiona prekvapene. Šokoval ju príbeh Merope Riddlovej.
"Merope sa rozhodla, že mágiu už používať nebude. Viem, že máte ešte plno otázok, ale nebolo by pekné, to všetko rozoberať," povedal ticho Dumbledore.
"Prejdime k spomienkam." Dumbledore vstal a išiel ku skrinke so spomienkami. Vybral jednu. "Dnes začneme so spomienkami na mladého Toma. Ak stihneme, prejdeme všetky," riaditeľ sa usmial na svojho študenta. Ten prevrátil očami. Dumbledore sa usmial. "Začneme naším prvým stretnutím."
Prešli k mysľomise. Spomienku do nej vylial.
Hermiona, Harry, Riddle a na koniec aj Dumbledore sa do nej ponorili. Ocitli sa na starej londýnskej ulici. Oproti videli mladšieho Dumbledora s gaštanovohnedými vlasmi, krátkou bradou. Mal na sebe slivkovomodrý oblek s oranžovým bodkovaným šálom. Tom sa na tom musel usmiať.
Mladší Dumbledore prešiel vysokou bránou, nad ktorou bol veľký nápis: Wool´s (pozn. nwm, prečo mi nejde normálny apostrof, posledný čas mám dodrbanú klávesnicu, alebo čo) Orphanage. Celá budova bola ohraničená vysokým kvádrovým múrom. Profesor zaklopal na veľké dvere. Otvorilo mu mladé dievča, mohlo mať osemnásť. Bolo oblečené v červených šatách po kolená so širšou sukňou, na šatách mala trochu špinavú zásteru.
"Dobrý deň. Som ohlásený u pani Colovej, predpokladám, že je to pani správkyňa."
"Ach," dievča sa tvárilo zmätene. "Moment... PANI COLOVÁ?!" zakričalo dozadu.
Z diaľky zachytili nejakú odpoveď. Dievča sa obrátilo k Dumbledorovi.
"Poďte ďalej, už ide."
"Ďakujem," usmial sa mladý profesor.
Vošli do predsiene vykladanej čiernymi a hnedými dlaždicami. Hoci celý dom vyzeral ošarpane, tak v ňom bolo aj tak čisto. Zatiaľ, čo sa tam obzerali, tak k nim prichádzala žena nižšieho vzrastu v sivých šatách. Jej tvár bola ostrá, no vyzerala skôr ustarostene a unáhlene. Pritom ako kráčala k Dumbledorovi, ponad plece prikazovala dievčaťu v zástere:
"...a choď vymeniť obliečky Ericovi Whalleymu, zase ich prepotil a natri mu kiahne tekutým púdrom, hrozne ho svrbia. Povedz Marthe, aby dohliadla na Billyho Stubbsa, zase si rozškrabal vyrážky!"
Keď sa jej pohľad zaostril a padol na Dumbledora v jeho výstrednom oblečení. Zatvárila sa, akoby jej prah prekročil klaun.
"Dobrý deň," pozdravil sa Dumbledore. "Som Albus Dumbledore. Poslal som vám list, v ktorom som vás požiadal o stretnutie, a vy ste ma pozvali na dnes," vysvetlil profesor.
"Ach," pani Colová sa spamätala, "iste. Poďte do mojej pracovne."
Viedla Dumbledora do menšej miestnosti, ktorá vyzerala ako obývačka s kanceláriou dokopy. Ponúkla Dumbledorovi, aby sa posadil na drevenú stoličku a ona si sadla za preplnený kancelársky stôl. V očakávaní a nervozite zároveň sa naňho pozrela.
"Ako som vám písal v liste, prišiel som sa porozprávať o Tomovi Riddlovi a jeho plánoch do budúcnosti."
"Ste príbuzný?" opýtala sa ho podozrivo pani Colová.
"Nie, som učiteľ. Prišiel som Tomovi ponúknuť miesto vo svojej škole."
"Aká je to škola?"
"Volá sa Rokfort," odpovedal pokojne profesor.
"A ako to, že sa zaujímate práve o Toma?"
"Myslíme si, že má isté vlohy, aké hľadáme."
"Takže získal štipendium? Ako je to možné, nikdy sa o nijaké nezaujímal. Napriek tomu, že by sa mu hodilo. Je to bystrý chlapec."
"Je na našej škole zapísaný od narodenia."
"Kto ho zapísal? Rodičia?"
Pani Colová bola nepochybne nepríjemne ostražitá. Dumbledore si to, samozrejme, dobre všimol. Vytiahol svoj prútik a zamieril ho na pani Colovú. Jej oči sa zahmlili.
"Teda, pán profesor, že sa nehanbíte," poznamenal s úškrnom Riddle. Starší Dumbledore sa iba usmial.
"Je to všetko v poriadku," usmiala sa spokojne na profesora.
"Potešilo by ma, keby ste mi porozprávali príbeh Toma Riddla. Myslím, že sa narodil tu v sirotinci."
"Správne. Pamätám si to celkom jasne. Bolo to na Silvestra. Vtedy bolo počasie hrozné - zima, snežilo, do toho aj ten mráz," povzdychla si. "A to dievča nebolo vtedy staršie ako ja. Bola tehotná, tak sme ju pozvali dnu. Do hodiny prišlo dieťa na svet. A o ďalšiu hodinu bola mŕtva."
Pani Colová sa smutne pozerala na Dumbledora.
"Povedala niečo pred smrťou?" opýtal sa.
"Ale áno, povedala. Pamätám sa, ako mi povedala: Dúfam, že sa podobá na otca. Jej prianie sa vyplnilo. Ona totiž nebola nijaká krásavica. Potom mi povedala, aby sa volal Tom po otcovi, Marvolo po starom otcovi a že jeho priezvisko je Riddle. Onedlho bez ďalších slov umrela.
Takže sme ho pomenovali, ako chcela. Za tú dobu, čo tu ten chlapec je, ho nikto nehľadal, tak je tu doteraz," dokončila.
Nastalo ticho.
"Je to zvláštny chlapec," prezradila pani Colová.
"Áno, myslel som si to," poznamenal Dumbledore.
"Bol aj zvláštne bábätko. Viete, málokedy plakal. A keď povyrástol, tak bol tiež dosť čudný.!
"V akom zmysle čudný?" vyzvedal Dumbledore.
"No... ostatné deti sa ho boja," povedala.
"Myslíte preto, že ich šikanuje?" spýtal sa mladší Dumbledore.
"Myslím, že áno," mračila sa pani Colová. "Je ale ťažké ho pri niečom prichytiť. Vyskytli sa aj zvláštne udalosti... nepríjemné..."
Zrazu sa spomienka zmenila. Namiesto pochmúrnej kancelárie pani Colovej, stáli v nejakej izbe. Bola tam aj mladá pani Colová a nejaká staršia pani. Obe stáli pri detskej postieľke. Podišli k nej a zbadali malého chlapčeka v perinke. Na hlávke mal pár tmavých vláskov a oči mal krásne sivo-modré. Bolo to bábätko Tom Riddle.
"To je hanba... vidím seba, že som plešatý a bezzubí," ozval sa Tom starší.
Harry sa dusil smiechom.
"Ty si tiež tak raz vyzeral, tak sa nesmej!" zahriakla ho Hermiona, no ona sama mala jemne dvihnuté kútiky úst.
"Vyzeral som presne ako on. Až na oči," povedal Harry veselo.
"Nie a nie zaspať," prehovorila mladá pani Colová.
"Vyskúšali sme skoro všetky plyšové hračky v tomto dome a ani jedna nepomohla a neupokojila ho natoľko, aby zaspal. Dokonca ani uspávanky nepomohli," dodala stará dáma.
"Ja osobne si myslím, že s ním zažijeme ešte veľa srandy," poznamenala ironicky Colová.
Malý Tom sa na ne pozeral čudným pohľadom. Ako keby nad ním stáli dve kravy a bučali naňho.
"Pozerá sa na nás ako na kravy," povedala Colová. Staršia pani prikývla.
"Myslím, že by sme ho mali nechať tak, keď začne plakať - a to sa tak skoro nestane - tak mu dáme medveďa a bude sa musieť uspokojiť s tým, čo bude mať."
Scéna sa opäť zmenila. Teraz sa nachádzali na zadnom dvore sirotinca. Oproti nim kľačala na zemi partička malých detí v sivých uniformách.
"Tom, poď sa pozrieť aj ty!" zakričalo nejaké dievčatko na chlapca pri kríkoch.
Dumbledore a jeho študenti sa pozreli jej smerom. Uvideli detskú verziu Toma Riddla, ako číta v tieni.
"Nejdem," odvetil tvrdohlavo a ďalej čítal so zamračenou tvárou.
Hermiona podišla k deťom a nakukla im cez ramená.
"Čo tam je?" zvedavo sa spýtal Harry.
"Králik a je nádherný," rozplívala sa.
Tom si niečo zahundral popod nos.
"Vravel som ti, že sa ho nemáš pýtať. Je to čudák,"
Nasledovala ďalšia myšlienka. Bolo neskoro večer. Zrejme boli opäť na dvore, lebo bolo počuť cvrčky a nad ich hlavami svietil mesiac s hviezdami. Priamo pred nimi kľačal Tom pri niečom bielom a chlpatom, keď podišli bližšie, zistili, že je to ten králik. Práve sledovali, ako králik robí bezchybné kotrmelce. Zrazu mu malý Tom niečo zašepkal a králik podišiel k ručne postavenej malej šibenici. Všetci sledovali, čo sa bude diať, napriek tomu, že to už vedeli.
Myšlienka sa opäť zmenila. Stáli v pracovni pani Colovej. Pred jej pracovným stolom stál Tom a nejaký chlapec s uplakanými očami.
"Ja som to nebol!" kričal Tom.
"Ale-" začala argumentovať pani Colová, no isté dievča v zástere ju prerušilo.
"Nemáte dôkaz," povedala jej. "Nemôžete Toma obviňovať len tak."
Scéna bola nahradená ďalšou. Tentoraz sa ocitli na kamenistej pláži. Všade okolo boli deti a rovno pred sebou videli rovnako starého Toma, ako v predchádzajúcej spomienke. ktorý k nim bol otočený chrbtom. Prešli k nemu. Na tvári mal neutrálny výraz, ale určite mal niečo za lubom. Hľadel na dievča a chlapca pred ním. Na niečom sa tie malé deti zabávali. Mohli si dôvod ich veselej nálady iba domyslieť, lebo si iba šepkali a chichotali sa. Pohľadom preskočili na malého Toma. Ten zrazu prižmúril oči, strhol sa, lebo sa vedľa neho objavila malá užovka.
"Smejú sa na tebe, vieš to, však?" prehovoril had.
"Samozrejme," odvetil Tom mrzuto a zlovestne zároveň. "ale dlho nebudú,"
Scénka sa zmenila. Bol večer, slnko akurát zapadlo, deti ticho sedeli pri vatre na tej istej pláži a počúvali. Počúvali, ako im o pár rokov starší Tom niečo hovorí.
"Zvedavosť jej nedovoľovala tam neisť, tak tam išla. Otvorila pomaly dvere, ktoré hrozne a desivo vŕzgali a škrípali. Vošla do izby a..." urobil dramatickú odmlku a nakoniec zlovestne a ticho zašepkal: "zomrela!" dokončil a pár dievčat vykríklo.
"Tom!" zakričala pani Colová v župane a nočnej košeli. Práve sa k deťom blížila. "Dobre si spomínam, ako som ti pred pár rokmi hovorila, aby si im nehovoril strašidelné príbehy!" napomínala ho.
Tom sklonil hlavu.
"Prepáčte, madam, sami to chceli," povedal ticho.
"Prosím?" prekvapene sa na neho pozerala.
"Albert ma poprosil, aby som im povedal niečo strašidelné," Tom sa pozrel na blond chlapca oproti nemu.
Chlapec sa pozrel do prísnej tváre pani Colovej. Prikývol.
"Albert, sklamal si ma, zajtra si bez raňajok! A teraz všetci do postelí!"
Spomienka sa upravila. Opäť boli v pracovni pani Colovej a Dumbledore sedel pred jej stolom.
"Myslím, že málokomu mu bude za ním ľúto," prezradila pani Colová.
"Iste chápete, že my ho nebudeme mať nastálo. Bude sem musieť chodiť cez letné prázdniny, minimálne."
"Och," prehovorila trochu sklamane.
Potom vstala.
"Predpokladám, že sa s ním chcete stretnúť," povedala.
"Samozrejme," prikývol Dumbledore a vstal aj on.
Nasledoval pani Colovú von z jej kancelárie. Kráčali po kamenných schodoch s kovovým zábradlím a pani Colová napomínala deti i pomocníkov. Bolo vidno, že o siroty v sivých uniformách je slušne postarané, no určite bolo toto miesto dosť pochmúrne.
"Sme tu," povedala pani Colová, keď zastali na druhom poschodí pri prvých dverách naľavo. Dvakrát zaklopala a vošla.
"Tom, máš tu návštevu. Toto je pán Dumbledore. Prišiel ti niečo dôležité povedať," prehovorila k chlapcovi. Nesmelo sa usmiala na Dumbledora, akoby mu chcela zaželať veľa šťastia a potom sa pobrala preč.
Mladší profesor vošiel dnu a zvyšok ho nasledoval. Mladý profesor zatvoril dvere a obrátil tvárou k chlapcovi v malej izbe. Bola hrozne malá, nachádzala sa v nej iba skriňa, jednoduchá posteľ a drevený stôl so stoličkou. Pri okne, za ktorým divoko pršalo, stál chlapec s knihou v ruke. Zaklapol ju a položil na stôl.
Mladší Tom Riddle sa na profesora pozeral s mierne prižmúrenými očami, v ktorých bolo vidno prekvapenie. Prezeral si jeho staršiu tvár a výstredné oblečenie, čo mal na sebe.
"Dobrý deň, Tom," prihovoril sa mu Dumbledore, podišiel k chlapcovi a podával mu ruku.
Tom chvíľu zaváhal, no potom ju chytil a potriasli si rukami. Tom ju rýchlo pustil, stále si profesora premeriaval skúmavým pohľadom. Sadol si na tvrdú stoličku a ticho naňho civel. Dumbledore si pokojne sadol oproti k nemu na posteľ.
"Som profesor Dumbledore," predstavil sa bývalý riaditeľ.
"Profesor?" Riddle sa zatváril ostražito. "Takže ste niečo ako doktor? Načo ste tu? Určite vás zavolala ona, však? Aby ste sa na mňa pozreli."
"Nie," usmieval sa trpezlivo Dumbledore.
"Neverím vám," vravel. "Chce, aby ste sa na mňa pozreli. Chce ma dať do blázinca! Že je to tak? Povedzte pravdu!" rozkázal.
Hermionu hrozne prekvapilo, akú guráž on má. Prikázal profesorovi zvučným hlasom. On, sirota, prikazoval profesorovi. Pozerala sa na malého Toma, ako sa odvážne pozerá na profesora pred sebou. Profesor sa iba usmieval.
"Kto ste?"
"Povedal som ti. Som profesor Dumbledore a pracujem v škole, ktorá sa volá Rokfort. Prišiel som ti ponúknuť miesto v nej."
"Mňa neoklamete!" kričal Tom. "Vy ste z psychiatrickej liečebne. Profesor! No pravdaže, ale ja tam nepôjdem!" tvrdil pohŕdavo a tvrdohlavo. Tú starú by mali zavrieť do cvokárne, nie mňa!"
"Ja nie som z psychiatrickej liečebne," povedal pokojne profesor. "Som učiteľ a porozprávam ti o Rokforte, ak sa upokojíš. Samozrejme, do tej školy nemusíš ísť, nikto ťa nebude nútiť..."
"Len by sa o to niekto pokúšal," uškrnul sa Tom.
Dumbledore pokračoval a tváril sa, že jeho posledné slová vôbec nepočul.
"Rokfort je škola pre ľudí so zvláštnymi schopnosťami..."
"Ja nie som blázon!"
"Viem, že nie. Rokfort nie je škola pre bláznov. Je to škola mágie."
Riddle sa zamračil. Zostal ako omráčaný. Iba jeho oči sa pohybovali a zavŕtali do Dumbledorových, akoby sa pokúšal v nich nájsť náznak lži.
"Mágie?" zopakoval šeptom. "To, čo viem robiť, je mágia?"
"A čo vieš robiť?" spýtal sa zvedavo profesor.
"Všeličo," vyhŕkol vzrušene Riddle. "Viem hýbať vecami bez toho, aby som sa ich dotkol. Viem donútiť zvieratá, aby robili, čo chcem, bez cvičenia. Viem dosiahnuť, aby ľudí, ktorí ma hnevajú, postihlo nešťastie. Ak chcem, môžem im spôsobiť bolesť."
Na chvíľu sa odmlčal. Pozeral sa na svoje kolená, potom uprel svoj zrak na profesora.
"Vždy som tušil, že to nie je len náhoda, že na tom niečo je..." povedal ticho a neprítomne.
"Nuž, mal si pravdu," prehovoril Dumbledore, ktorý sa už neusmieval, pozorne Toma sledoval. "Si čarodejník."
Tomov pohľad sa zostril. Jeho výraz sa automaticky zmenil. Jeho oči žiarili šťastím, kútiky jeho úst sa zdvihli do úsmevu.
"Aj vy ste čarodejník?"
"Áno."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Povídky nebyly napsány za účelem dosažení zisku, všechny postavy i svět, ve kterém se příběhy odehrávají patří výhradně a jedině J.K.Rowlingové a já bych jí tímto ráda poděkovala za stvoření něčeho tak úžasného, co ponouká naši fantazii. (vše ostatní mimo kánon je vlastnictví autorů povídek a ničí jiné, proto platí zákaz jakéhokoli kopírování).
xxx