3. Kapitola

4. března 2012 v 14:32 | Millie |  Who I am
"Tak, Christy, spomínaš si na hop-šup prášok?" spýtal sa jej Thomas po raňajkách.
Stáli pred krbom a ona silno zvierala barle.
"Matne," odvetila.
"Tak ti osviežim pamäť. Vezmeš si do hrste trošku práška, vstúpiš do krbu, pustíš prášok na zem a povieš zreteľne Deravý kotlík. Dobre?"


"Koľko máš rokov, dievča?" spýtal sa jej pán Ollivander zmätene.
"Neviem."
"Ale už určite viac ako jedenásť, však?"
"Áno, pane."
"Tak potom čo sa stalo s tvojím prvým prútikom? A od koho si si ho kúpila?"
"Ja neviem. Nepamätám sa."
Pán Ollivander nesúhlasne zakrútil hlavou."Tak dobre. V ktorej ruke držíš prútik?"
"V ľavej, pane."
Zmeral ju a odbehol do zadnej časti obchodíku.
Christy tam stála a občas pohľadom zablúdila k východu. Thomas ju čakal pred obchodom. Bolo upokojujúce vidieť ho, lebo pán Ollivander jej naháňal strach.
"Skús tento," povedal, keď sa vynoril spomedzi políc s prútikmi a podal jej krabičku. "Eben, šľacha z dračieho srdca, dvadsaťosem palcový, ohybný."
Švihla ním, no nič sa nestalo. To už jej však pán Olivander podával ďalší.
"Breza, pero fénixa, dvadsaťšesť palcový, neohybný."
Opäť nič.
"Čerešňa, šľacha z dračieho srdca, dvadsaťpäť palcov, neohybný."
Rýchlo jej ho vytrhol z ruky. "Žeby..." zháčil sa, keď jej podával ďalší prútik. "Buk, vlas jednorožca, dvadsaťsedem a pol palcový, ohybný?"
Vzala ho do ruky a vedela, že tento prútik tak skoro nepustí. Zaplatila, poďakovala sa a vyšla z obchodu najrýchlejšie, ako jej barle dovolili.
Starcov pohľad ju prekvapene sledoval.

**********************************************************************

"Čo to má v ruke?" zamrmlal.
Stál v tieni tmavej časti uličky a sledoval ju.
"Nie, to nie je možné, veď predsa..."
Bolo to tak. Nový prútik bol rovnaký ako ten predošlý, možno trošku dlhší.
Pichlo ho pri srdci, keď ju tak videl. Taká maličká, ľahko zraniteľná... pomaly jej začínal veriť, že zabudla.
Lenže dá sa na to všetko len tak zabudnúť?

**********************************************************************

Hrbila sa nad knihou Dejiny mágie a vypisovala si poznámky. Hoci sa jej zdala predstava vojen obrov a trollov vzrušujúca, po chvíľke to stratilo svoje čaro.
Prečo si nemôže spomenúť? Prečo musí žiť tento náhradný život?
Niekto zaklopal na dvere.
"Ďalej," povedala a nezdvihla hlavu od učenia.
"Chris, so Siriusom ideme dolu do tej muklovskej dediny. Pridáš sa?" spýtal sa jej James a nakukol jej ponad plece do poznámok.
"Prepáč, ale musím sa učiť," odvetila s ľútosťou.
"Už si ako..." začal, no nedokončil a začervenal sa.
"Ako kto?" Otočila sa k nemu a uprela naňho nahnevaný pohľad.
"Ako... ako Evansová," vyprskol.
"Budem to brať ako kompliment," usmiala sa a pozrela späť do knihy.
"Ako to myslíš?"
"Počujem, ako o nej rozprávaš, James. Už sa teším, keď sa s ňou spoznám," zasmiala sa Christy a opäť začala vypisovať poznámky.
"Takže nejdeš?" spýtal sa James vo dverách.
"Nie. Prajem príjemnú zábavu."

Sedela v záhrade a pozorovala západ slnka.
"Christy, mohla by som sa s tebou porozprávať?" vytrhla ju z úvah Susan.
"Samozrejme." Usmiala sa.
"Tak, Christy. Všimla som si, že si rozumieč s Jamesom."
"Mh," odvetila Christy a zadívala sa opäť na slnko.
"Takže..." Susan sa odmlčala. "Chýba ti rodina, Christy?"
Prekvapene na ňu pozrela. "No... neviem, aký boli. Či ma mali radi alebo nie... ale áno, chýbajú mi."
"A... čo by si hovorila na náhradnú rodinu?"
"Bola by stále náhradná."
"A... keby, keby sme ťa adoptovali?" spýtala sa rýchlo Susan.
Christy na ňu uprela pohľad a zamyslela sa.
Mať Jamesa za brata? Thomas mal byť jej otcom a Susan jej nahradiť matku?
Lenže... je sama. Nemá nič. A Potterovci jej môžu dať skoro všetko. Sú milí, priateľskí a chcú ju do rodiny.
"To by bolo úžasné," odvetila napokon a snažila sa, aby to znelo čo najradostnejšie.
Susan ju objala. "Ach, Christy. Keby si hocičo potrebovala, radu, pomoc, na mňa sa vždy môžeš obrátiť. Dobre?"
Christy prikývla a opätovala jej objatie.

"Nechápem ťa," povedal jej uprostred večere Sirius.
"Ani ja teba."
"Ako môžeš nejesť mäso?" spýtal sa jej nechápavo.
"Ako môžeš jesť mäso?"
"Nie, vážne. To robíš zo solidarity k zvieratám alebo čo?"
"Nie. Jednoducho sa to nemôžem donútiť zjesť."
"To je..."
"Sirius!" okríkla ho Susan s úsmevom. "Nechaj ju, dobre?"
"Ale..."
"Sirius!"
"Dobre... ja len..."
"Sirius!"

Unavene si sadla na posteľ. Niečo pod ňou zašuchotalo
"Čo to..." vydýchla a vzala do rúk balíček muklovských cukríkov.
Zdali sa jej tak známe, no predsa si nespomýnala na deň, kedy prvý raz ochutnala gumených medvedíkov. Cítila však, že by to bola príjemná spomienka.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Miss Violet Miss Violet | Web | 5. března 2012 v 11:32 | Reagovat

skvelé! už aby bola ďalšia :)

2 Surynka Surynka | Web | 5. března 2012 v 17:21 | Reagovat

Nádhera, těším se na další, začíná to být čím dál víc napínavý :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Povídky nebyly napsány za účelem dosažení zisku, všechny postavy i svět, ve kterém se příběhy odehrávají patří výhradně a jedině J.K.Rowlingové a já bych jí tímto ráda poděkovala za stvoření něčeho tak úžasného, co ponouká naši fantazii. (vše ostatní mimo kánon je vlastnictví autorů povídek a ničí jiné, proto platí zákaz jakéhokoli kopírování).
xxx