1. Kapitola

17. února 2012 v 12:00 | Millie |  Who I am
Zrazu niekto vtrhol do miestnosti. Muž sa rozhliadol a vzápätí si ju všimol.

"Kto si?" spýtal sa muž a nedôverčivo si dievča premeral.

Bola veľmi maličká a útla s neveľmi výraznými ženskými krivkami. Ryšavé vlasy sa jej vlnili niečo pod zadok a veľké nezábudkové oči boli orámované hustými mihalnicami. Na lícach a malom nošteku svietilo zopár pieh.



"J-ja nev-viem," vzlykla.
"Nevieš? Tak mi aspoň povedz, čo sa stalo!"
"Ne-neviem," vzlykala. "Nič si nepamätám."
Prekvapene na ňu hľadel, akoby nevedel, čo spraviť.
"Stalo sa ti niečo? Ublížili ti?"
"Ľavá noha. Asi ju mám zlomenú," povedala a zotrela si slzy z líc.
Muž sa dotkol opuchnutého miesta na jej nohe.
"Au!"
"Prepáč," zamrmlal muž a vytiahol drevenú paličku.
"Č-čo s tou vecou idete urobiť?"
"Ty si nepamätáš naozaj nič?" spýtal sa neveriacky. "Kúzlo pomätenia alebo vymazanie pamäti?" zamrmlal skôr pre seba.
Dievča pokrútilo hlavou. Muž sa zahľadel na jej nohu, namieril na ňu prútikom a niečo zamrmlal. Pocítila jemné mravčanie na zlomenom mieste, no bolesť neustala.
"Zlomenina kliatbou," zamrmlal. Postavil sa. "Idem sa pozrieť, či ešte niekto nie je v dome. Vydrž chvíľu."
"Dobre," so strachom povedala.
Muž prešiel do ďalšej miestnosti a ona osamela.
"Dom je úplne prázdny. Nie sú tu žiadne doklady, podpísané predmety, fotky, nič," povedal, keď sa vrátil do haly. Pristúpil k nej, zdvihol ju zo zeme a podoprel ju tak, aby na zlomenej nohe neniesla žiadnu váhu a vyšli von z domu.
"Pevne sa ma drž, nepanikár a nepúšťaj sa. Rozumieš?" spýtal sa jej muž.
"Dobre," prikývla a zavrela oči. Pocítila tlak a zatočila sa jej hlava. Keď oči otvorila, stáli pred špinavým výkladom s figurínou.
"Kliatbou zlomená noha, smrťožrúti," oznámil muž figuríne a tá prikývla. Dievča sa nestačilo čudovať, no pokladalo to len za výplod svojej fantázie v bolestiach.

Otvorila oči. Noha ju už nebolela, vlastne ju vôbec necítila. Ležala na nemocničnej posteli a vedľa nej na stoličke sedel muž, ktorý ju zachránil.
"Vieš, kto som?" spýtal sa jej.
"Vy ste auror, Thomas Potter," odvetila. Spomenula si. Spomenula si na svet, v ktorom žila, no nespomenula si na nič zo svojej minulosti.
"Výborne," povedal Thomas a usmial sa. "A vieš aj, kto si ty?"
Smutne pokrútila hlavou a po líci jej stiekla osamelá slza.
"Ach," vzdychol. "Nevadí, som si istý, že čoskoro si spomenieš."
"Ako, ako dlho je to..."
"Bola si mimo dva dni," odpovedal Thomas.
"A... čo teraz so mnou bude? Kam pôjdem?"
"Tvoju fotku sme poslali do všetkých škôl v Európe a aj do všetkých novín a časopisov. Zatiaľ však pôjdeš k nám domov a budeš bývať u nás." Usmial sa na ňu. "Vybavil som to s rodinou. Veľmi sa na teba tešia."
"Máte deti?" spýtala sa ho.
"Áno, mám syna. Teda, skôr dvoch."
"Ako to myslíte?" udivene sa spýtala.
"Jeden nie je môj pokrvný príbuzný, no ja ho rátam do svojej rodiny."
"Aha..." povedala neprítomne a otočila sa okolo prsta prameň vlasov. "Zistili o mne ešte niečo?"
"Teraz sa tu pokúšajú zistiť, koľko máš rokov. Vyzeráš na dvanásť-trinásť, no podľa očí budeš mať viac."
"A čo ten dom, kde..."
"Ako som už povedal; nikde sme nenašli nič, čo by nám mohlo pomôcť k objasneniu tvojho pôvodu. Žiadne fotky, doklady, listy..." povedal opatrne Thomas, akoby sa bál, že sa dievča rozplače.
"Ale..." začala, no on ju prerušil.
"Mala by si si oddýchnuť. Ja už musím ísť, no zajtra po teba prídem. Neboj sa." Rozstrapatil jej vlasy, akoby bola niaké neposlušné šteňa. "Všetko dobre dopadne."

Sedela na nemocničnej posteli, oblečená v jednoduchých belasých letných šatách, ktoré jej minulý deň Thomas doniesol. Nohu mala v sadre, pretože lekár, ktorý ju mal na starosti, bol odborník na muklovskú medicínu. Zlomeninu jej nedokázal vyliečiť pomocou kúziel.
Thomas povedal, že dnes po mňa príde. Lenže nepovedal kedy, pomyslela si a už stý raz za ten deň uprela pohľad na hodiny.
"Slečna," prebudil ju za zamyslenia hlas jej ošetrovateľa. "Dole vás už čakajú. Prajem vám skoré uzdravenie. Po troch dňoch vám môže dať pán Potter sadru dole. Výsledky testov pošleme." Usmial sa na ňu a odišiel.
"Počkajte!" zakričala naňho, no už sa nevrátil. Vzdychla. "Ja neviem, kde je to vaše ´dolu´," zašepkala. "A neviem ani, ako mám niekde dole zísť s touto vecou." Pokúsila sa postaviť, no sadra jej to nedovolila. Musela teda zostať sedieť a dúfať, že čoskoro niekto príde.
"Eh, prepáč," ospravedlnil sa chlapec, ktorý práve nakukol dnu.
"V poriadku," odvetila a usmiala sa.
"Prečo tu len tak sedíš?" spýtal sa jej udivene.
"Neviem, ako s týmto chodiť," odvetila a ukázala na sadru. "Nezavolal by si niekoho, prosím?"
"Jasné."
Po chvíľke do izby vošiel jej lekár.
"Ospravedlňujem sa. Už je toho na mňa asi veľa," vzdychol a podal jej dve čudne vyzerajúce palice.
"Čo to je?" spýtala sa obozretne.
"Barle," odvetil. Pomohol jej vstať a ukázal, ako s barlami chodiť.

Stála kúsok od Potterovcov tak, aby ju nevideli.
"Chlapci," šepol Thomas. "Moc sa jej nevypytujte, dobre?"
"Jasné," sľúbil chlapec s čiernymi rozstrapatenými vlasmi.
Už je čas, pomyslela si a podišla k nim.
"Dobrý deň," pípla na pozdrav.
Thomas sa na ňu usmial. "Už sme si mysleli, že neprídeš. Stalo sa niečo?"
"Ale nie." Milo sa usmiala. "Len mi zabudli povedať, ako mám teraz chodiť." Poklepala prstom po sadre.
"Takže, toto je moja žena Susan a toto..."
"Ja som James," predstavil sa s úsmevom Thomasov syn.
"A ja som Sirius Black." Chlapec s dlhšími tmavými vlasmi sa na ňu usmial. "A ty si?"
"Sirius!" okríkla ho Susan potichu.
"Nemám meno," povedala a jemne sa začervenala.
"Ako..." začal James, no otec ho prerušil.
"Stačilo. Poďte!" zavelil Thomas a vydali sa smerom k autu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Povídky nebyly napsány za účelem dosažení zisku, všechny postavy i svět, ve kterém se příběhy odehrávají patří výhradně a jedině J.K.Rowlingové a já bych jí tímto ráda poděkovala za stvoření něčeho tak úžasného, co ponouká naši fantazii. (vše ostatní mimo kánon je vlastnictví autorů povídek a ničí jiné, proto platí zákaz jakéhokoli kopírování).
xxx