Prázdniny vo Francúzsku

12. prosince 2011 v 22:28 | kami |  JEDNORÁZOVKY
Menej tradičný preslash Remus/Draco s atypickým miestom deja.



Asfaltová cesta sa tiahla miernym svahom k moru, kde z nej vystupovali dlhé móla k bielym lodiam. Nemala chodník, iba čo ju ohraničovali betónové domy, z ktorých vychádzali slabé svetielka dôležité v nočnej tme. Obloha bola zatiahnutá, iba občas bolo možné rozoznať šedivý oblak, akoby chcela vytvoriť zrkadlový odraz tmavej cesty, po ktorej sa občas zavlnila šedá hmla. Vo vzduchu bol cítiť zápach mŕtvych rýb, ktoré sa v prístave neustále prenášali z jednej strany na druhú, či morskú soľ. Bolo jej to toľko, človek mohol vidieť, ako sa zhluk uje vo vzduchu a v kryštálikoch sa prilepuje na pokožku.

Pritiahol si na ústa hrubý šál a potiahol za opasok na tmavom kabáte. Rád by vedel, kde nájde hotel alebo aspoň hostinec, no najprv potreboval niekoho, komu by mohol položiť otázku. Porozhliadol sa po všetkých kútoch, no nikde nič nevidel. Nechcel klopať na dvere domov, pretože mal neblahé tušenie, že by mohli byť rodinné, hoci skôr vyzerali, ako roztrúsené časti väčšieho komplexu, malé sklady.

Začul kroky a uvidel mohutnú postavu, zabalenú do kožušín, ako sa neistým krokom presúva popri stenách. Chvíľu zvažoval, či má využiť príležitosť alebo radšej ostať v bezpečnej vzdialenosti, no bez strechy nad hlavou. Vyvolil si prvú možnosť a so zdvihnutou hlavou a vypätým hrudníkom pristúpil k postave. Na moment zalapal po vedomostiach ohľadom nového jazyka a potom zdvorilo pozdravil: "Bonsoir! (Dobrý večer!)" muž zdvihol hlavu a kývol, aby dal najavo, že vníma, hoci Draco o tom nebol veľmi presvedčený, no i tak odhodlane pokračoval: "Voulez-vous avoir la bonté de me dire où il est aubergine? (Budte taký dobrý a poviete mi, kde je tu baklažán?)"

"Nulle part, (Nikde.)" odpovedal mu muž a nejako sa nad významom otázky nepozastavoval. "Dans le jardin, (V záhrade.)" pokúsil sa o presnejšiu odpoveď.

"Dans le jardin," zopakoval po ňom, a hoci významu rozumel, nevedel, kde tú záhradu nájde. Pričom bolo tiež možné, že mu muž neporozumel a namiesto miesta mu povedal názov hostinca. Chcel sa ešte raz pre istotu opýtať, no to už mal pri nohách mužove zvratky, tak sa rýchlo otočil a s anglickým: "Dovidenia!" ušiel.
***
Prechádzal popri vode, od ktorej ho oddeľoval len nízky múrik, jemu akurát po členky. Stačilo, aby sa mu zamotala hlava zo vzduchu či morských výrov, už by letel ku dnu. Automaticky sa radšej dostal na stred cesty. Vánok sa pomaly menil na vietor, čím mu bola zima na ruky, rýchlo si ich navliekol do vlnených rukavíc. Nedokázal prísť nato, ako sa z bludiska neznámeho francúzskeho prístavu dostane k miestu určenia. Stačila by mu aj maličká orientačná tabuľa a už by sa necítil taký stratený. Našťastie po pár metroch zbadal spásonosný bod. Budova s otvorenými dverami, jasným svetlom a množstvom mužského kriku. Podišiel bližšie a naozaj. Kovová tabula nad dverami, pokrytá zazelenanými riasami jasne vravela: "une auberge (hostinec)." Na chvíľu sa pozastavil nad slovkom a prehadzoval si ho na jazyku, no nedokázal si spomenúť, čo povedal po prvýkrát, a tak trochu sa aj modlil, aby si nespomenul.

Váhavým krkom vošiel dnu, kde ho oslepili petrolejové lampy. Miestnosť nebola obzvlášť veľká, len čo sa do nej ledva zmestilo pár okrúhlych stolov a pár mužov, ktorý pripomínali drevorubačov, no ani prirovnanie k námorníkom by nebolo ďaleko od pravdy. Za barovým pultom bol ďalší statný muž.

Draco si najprv vo vrecku kabáta nahmatal prútik, a až potom k nemu prikročil. Sprvoti by si bol ako dieťa pomyslel, že pult mu musí byť aspoň po hlavu, no v skutočnosti ho mal iba obyčajne po pás.

"Bonsoir," pozdravil potichu a hostinský mu kývol hlavou, mierne ho to zneistelo, "ehm," vydal zo seba, "é..." akosi mu z hlavy vyfučala všetka francúzština, "dormir (spať)... ehm..." začal naprázdno habkať a muž nadvihol obočie, čakajúc, čo z neho vylezie. Chlapec to vzdal a len sa anglicky spýtal: "Nehovorí tu niekto po anglicky?"

"Hovorí," odpovedalo mu zborovo celé osadenstvo, až ním preľaknuto myklo a muži sa na ňom začali smiať. Zahanbene sklopil zrak a rýchlo poprosil o miesto na prespatie. Bol mu podaný kľúč s číslom, platil hneď, ak by musel ráno skoro opustiť budovu, čo mal aj v pláne. Zdržať sa tu čo najmenej. Rýchlo vbehol do úzkej chodby s množstvom dverí, keď začul, že sa v krčme ktosi odsúva so stoličkou a stavia sa na nohy. Nechcel nikoho stretnúť, tak rýchlo sledoval štítky s číslami, pribitými na dverách. Museli byť totožné s tými jeho, už počul približujúce sa kroky. Našiel správne dvere, pričom netaktne vrazil kľúč do zámku, pootočil a už ho nebolo.

S veľkou úľavou sa od vstupu otočil do izby, ktorá opäť trpela minimalizmom. Za iných okolností by radšej zaspal po stojačky, ako by mal akúkoľvek časť svojho tela, položiť na čokoľvek, čo sa v miestnosti nachádzalo. Teraz bol ale tak ukonaný z celého dňa, že padol tvárou do postele, a ani mŕtvy by nevyzeral neživšie.
***
Draco s roztvorenými očami hľadel do navlhnutého stropu, na ktorý zaútočili hádam všetky plesne prímoria a sem tam sebou mykol, keď začul podozrivejší šuchot. Mohlo byť len hodinu po dvanástej, keď sa zobudil na zvuky obklopujúce celú jeho izbu. Raz vychádzali zo susednej miestnosti, inokedy sa zdalo, že sa nesú od podlahy, či ktosi prešiel po chodbe. Odrazu sa mu k ušiam doniesol hlasný buchot, posadil sa na posteli.

Nemusel si obúvať ani topánky, keďže zaspal s nimi, stačilo len vybehnúť na chodbu, zavrieť dvere a zamknúť. Rýchlym krkom sa chcel dostať do hlavnej miestnosti, stačilo mu len prejsť vôkol vysokej sochy a zahnúť za roh. Zastal a otočil sa k miestu, kde sa týčila kamenná postava. Vôbec si ju od minula nepamätal, a keď teraz pozrel na jej miesto... nebola tam. S piskľavým výkrikom vyletel von na nočný vzduch a potom ozlomkrky utekal ešte ďalej a preklínal moment, keď sa prvýkrát v živote rozhodol stráviť letné prázdniny bez rodičov.

Zo širokej cesty vbehol do užšej uličky, ktorú by bývali osvetľovali len hviezdy na oblohe, no tie sa neustále skrývali za oblaky. Oprel sa predlaktím o stenu domu a nepravidelne sa nadychoval. Po akom takom upokojení si skontroloval či má všetko oblečenie správne zapravené, a či náhodou nemá nakrivo šál, no nič ho neškrtilo. Spokojný sám so sebou sa mohol vydať preč, v tom si ale uvedomil, že nevie, kam preč by mal ísť a tiež za sebou začul vrčanie. Tiché, no výstražné, až sa mu na krku postavili všetky chĺpky. Prehltol a pomalým ťahom si pokúsil strčiť ruku do vrecka s prútikom.

"Nehýb sa," poradil mu nebezpečný hlas a Draco ho okamžite poslúchol, keďže stuhol od strachu. Postaviť sa proti nejakému psisku bolo niečo úplne iné, ako odporovať neznámemu mužovi. Na to, či je to mukel alebo čarodejník ani nepomyslel.

"Výborne," pochválil ho chrapľavo hlas a chlapec mohol počuť, ako sa zaňho postavil. Na plecia sa mu položili dve veľké dlane. Neodvážil sa ani pohnúť mierne hlavou, aby zistil či sú mužove prsty
zakončené dlhými pazúrmi, ako si to v prvom momente predstavil. Pocítil cudzí dych na svojom líci a celé vnútro sa mu stiahlo.

"Bu!" húkol mu muž do ucha a on skoro odpadol. Silné ruky ho len tak, tak zachytili a on mohol počuť hlasný, no priateľský smiech. Pozeral sa na svojho profesora z pred dvoch rokov, Remusa Lupina. Najprv nevedel, ako má zareagovať, keďže bol ešte mimo z toho, že ho nik ani nič
nechce zožrať, ale potom ešte v mužovom náručí nadmul hruď a vystrčil hlavu. Jeho spupný výraz na Remusovej tvári vykúzlil len väčší úsmev, no pustil ho, keď sa chcel uvoľniť z jeho zovretia. Stáli oproti sebe.

"Dobrý večer, Draco, čo vy tu?" oslovil ho Lupin a sledoval ako chlapec červenie. Zjavne sa mu nepáčilo, kto ho vyľakal , a že s ním nadväzuje rozhovor.

"To nie je vaša starosť," odpovedal mu úsečne a odvrátil hlavu na bok.

"Sám?" nedal pokoj, pričom ale obaja poznali odpoveď.

"No a?" nedal sa chlapec a opäť sa pokúsil o prinavrátenie svojej hrdosti, no istota sa vytrácala s pohľadom na Remusov ležérny postoj, viditeľný úsmev, iskrenie v očiach... kde to ten chlap vo svojom postavení nabral?

"A stratený?" rypol si, načo Dracom myklo a profesor nemohol vyzerať víťazoslávnejšie. Nečakane ho ale vzal okolo pliec: "Nechceš pomôcť?" dodal priateľsky a náznaky škodoradosti vymizli úplne. Chlapec najprv váhal a mal tendenciu odmietnuť, no uvedomil si, že je stále noc a so svojou francúzštinou sa nemusí dostať ďaleko.

"Bol by dobrý nejaký normálny nocľah a večera," zamrmlal nakoniec.

"Hádam nájdeme niečo, čo by bolo dostatočné pre aristokrata ako ste vy," dostal odpoveď, v ktorej bol ale opäť počuť ten výsmešný tón. Vlkolak sa v tom zjavne vyžíval.
***
Najprv nechal Draca, aby sa poriadne najedol. Už len z toho ako hltal obyčajnú zeleninovú polievku bolo jasné, že nejedol celý deň. No tým viacej ho hrýzli otázky, na ktoré bude chcieť v najbližšej dobe počuť odpovede. Nevedel ale, či ho má pri výsluchu brať ako syna smrťožrúta alebo ako svojho bývalého študenta. Mierne sa pomrvil a zopäl ruky, položené na stole v jednej malej krčme, ktorá bola len o čosi prívetivejšia ako prvá. Draco k nemu zdvihol pohľad a ešte si pár krát vložil lyžicu do úst, pokým ju pomaly nepoložil do prázdneho taniera. Čakal, čo zo zamysleného muža vypadne.

"Čo tu robíš, Draco?"

"Už som vám povedal, že to nie je vaša starosť," odvetil mu, pričom sa pokúsil nahmatať prútik. Vo vrecku ho nemal a Remus ho pokojne vytiahol z toho svojho a položil ho vedľa seba. Chlapca tým zámerne vystrašil.

"Kedy?" zdvihol k nemu Draco zrak, no Lupin mal vlastné otázky.

"Čo tu robíš?"

"Som na prázdninách," odvetil mu potom, čo odrazu nemal problém so spoluprácou. "Mám ísť k mojim známym, ktorý žijú v Montlencone."

"Kde?" nadvihol udivene obočie a Draco mu mesto potichu zopakoval. "Draco, vieš ako sa volá v mesto, v ktorom sa nachádzame?" spýtal sa opatrne Remus.

"Brest," zamrmlal mu otrávene.

"A vieš, že je to prístavné mesto, a že Montlucon je akosi... inde? Trošku viac inde..."

"Áno, viem!" vyštekol netrpezlivo. "Ale nie je to moja chyba, pravdepodobne môj otec nevie vyrábať prenášalo."

Lupin si zahryzol do spodnej pery, aby sa nezasmial. Či už nad Dracovým vyhlásením alebo jeho položením. Nechcel byť ale zlý, tak to zapudil.

"A vie niekto z rodiny, kde si?" začal byť starostlivý, keďže útok smrťožrútov sa pravdepodobne konať nebude.

"Neviem. Asi nie."

"No," Remus sa poškrabal vo vlasoch a Dracovi napadlo, že má blchy. "Teraz prespíš tu, jednu noc so mnou vydržíš a potom vymyslíme, čo ďalej."

"S vami?!" preľakol sa a prudko sa postavil. "Ani náhodou!" načiahol sa po svojom prútiku, no Lupin bol rýchlejší a už mu ním mieril na krk.

"Pán Malfoy," prišlo k nemu zavrčaniu, "keby som chcel, mohol by som byť veľmi zlý a potrestať vás za činy vášho otca, vopchať vás na dva týždne do nejakej malej miestnosti a potom tam počas splnu pobudnúť jednu noc, čo myslíte, čo by tam z vás do ráno ostalo?" položil mu otázku, no okamžite to oľutoval. Draco vyzeral ako tesne pred infarktom. Sklonil prútik a usmial sa naňho.

"Prepáč, nechal som sa uniesť, nemám totižto rád prudké pohyby lebo to už nerozmýšľam ja, ale... ide to pudovo."

Draco nemo prikývol, no vystrašený výraz ho neopúšťal. Remus bol ale aj tak spokojný, aspoňže mu dovolil navigovať ho do ich spoločnej izby, kde mali prežiť zvyšok noci.
***
"Ty si to nedáš dole?" spýtal sa Remus, keď si vyzliekol sveter a odhodil ho na zem. Draco iba odmietavo pokrútil hlavou a ďalej sedel na svojej posteli.

"Ako chceš," mykol plecami vlkolak a vyzul si topánky, "ale pri mne sa hanbiť nemusíš."

"Ja sa nehanbím!" zareagoval okamžite a dal sa do vyzliekania, až nakoniec ostal len v trenkách. A Lupin musel uznať, že chlapcova prvotná ostýchavosť nemohla prameniť z toho, že by sa bál ukázať svoje telo. To by nemohol mať Malfoyove gény. Štíhle, no svalmi vyplnené telo, pokryté bielou pokožkou,...

"Čo tak čumíte?" prekrížil si ruky. "Chceli by ste také?" dodal posmešne.

"Nie, ďakujem," odvetil mu pokojne Remus a zvliekol si tričko, načo Draco zrumenel. Oproti svojmu profesorovi bol špáradlom. Stál akoby proti svojmu protikladu, ale s tým, že Lupin bol lepší. Mal aj tmavšiu pleť... zamračil sa. Staré rany sa navzájom križovali a vytvárali veľkú sieť. Vyzerali hrôzostrašne, no mužovi dodávali na charizme.

"Život vlkolaka nie je ľahký," povedal Remus, keď si pre tentoraz on všimol, že si ho ktosi neskryte prezerá.

"Ja viem," zamrmlal mu Draco a otočil sa mu chrbtom, aby si pripravil posteľ. Lupin sklonil hlavu a chvíľu nad čímsi rozmýšľal, no nakoniec mu len poprial dobrú noc.

"Dobrú," zareagoval chlapec a skryl si plavú šticu pod paplón.
***
Sladká vôňa prebíjala ranný vzduch mora. Obklopovala celé námestie, ktoré akoby tvorilo stred veľkej cukrovej vaty. Ľudia sa do nej vnárali s veľkým potešením, pretože okrem aróm prinášala aj teplo. Stačilo si kúpiť čerstvý trdelník, makový, kakaový, orechový,... blondiak si zahryzol do pery a pokračoval v chôdzi pomedzi stánky, ktoré z dňa na deň v strede mesta vyrástli. Bol by rád vedel, prečo, no opäť mu chýbali informačné tabule. Ale páčilo sa mu to, celá atmosféra mesta z noci na ráno zmenila. Z nehostinného prístavu sa razom stalo útulné mestečko.

Zastal pri stánku so šperkmi. Prestúpil z nohy na nohu a oprel sa dlaňami o okraj pultu. Dával pozor, aby nič nezhodil, pričom ale rozmýšľal, čo by sa mohlo páčiť jeho matke. Otec by to označil za tretky, no aj jemu sa pozdávali modrasté náramky s koráľov, či náhrdelníky alebo veľmi pekné postriebrené náušnice pospájané z viacerých kruhov.

Pozrel na predavačku, ktorá mala okrúhlu tvár s prebytočným tukom a na hlave mala skučeravené čierne vlasy, ktoré skôr pripomínali parochňu. Vzal do ruky jeden s krajších náramkov a s anglickým prízvukom sa jej spýtal, či si ho smie lepšie prezrieť. Miesto odpovede iba prikývla. Položil si ho na dlaň a prechádzal prstom po kamienkoch, ktoré ho tvorili. Naozaj to nebolo zlá kvalita, pozrel na cenu. Nadvihol obočie a radšej ho opatrne položil naspäť.

"Tak tu si. Už som si myslel, že si sa stratil a ja ťa budem musieť hľadať na druhom konci republiky, pretože ty chceš ísť do jej stredu," ohlásil sa mu Remus veselo za chrbtom a Draco vydal nespokojný zvuk. Vôbec sa mu nepáčilo, že jeho najmilovanejší profesor tej najchrabrejšej povahy a najväčšej miloty a ochoty sa ho nakoniec rozhodol sprevádzať, len aby sa dostal do cieľa a nič sa mu nestalo.

"Ja nie som Potter, nemusíte ma sprevádzať a držať za ručičku."

"Ale veď ja ťa nedržím za ruku, Draco," odpovedal mu Remus, "ale ak chceš, môžem."

"Ani nápad!" vyšmykol sa mu chlapec, keď ho išiel chytiť.

"Nehryziem. Aspoň týchto pár dní," dodal akoby mimochodom a Draco nedokázal pochopiť, kde sa v jeho profesorovi berie toľko nadhľadu.

"Prečo mi jednoducho nemôžete do ruky strčiť prenášadlo?" nedalo mu jeho terajšie položenie pokoja. "Mali by ste to omnoho jednoduchšie."

"Na prenášadle sa treba vopred dohodnúť."

"A hop-šup sieť?"

"Poznáte niekde v okolí nejakého čarodejníka s otvoreným krbom? Ak áno, rád sa k nemu nechám zaviesť."

"Ste hnusný!"

"Ďakujem, to mi ešte nikto nepovedal. A neboj sa cestou nebudeme ani prestupovať. Pôjdeme totižto loďou."

"Loďou?!" zastal Draco uprostred cesty. "Prečo loďou?!"

Lupin mykol plecami.

"Myslel som, že nám to bude viacej vyhovovať. Nie je to čisto muklovský dopravný prostriedok, takže to obaja bez problémov zvládame," usmial sa naňho povzbudivo, no Dracovi to ani v najmenšom nepomohlo. Iba tam tak stál s otvorenou pusou a ľudia ho museli obchádzať.

"Ale, ale, ale..." načal, no Remus ho nenechal. Vzal ho za ruku a viedol ho do prístavu.
***
"Nie! Nie! Nie!" pokúšal sa vytrhnúť z pevného zovretia, v ktorom ho Lupin uväznil, no vôbec sa mu to nedarilo. Hoci do toho dával všetku silu, len aby nemusel pracovať v lodnej kuchyni pri drese ako mu bolo povedané.

"Je to zadarmo, Draco," povedal mu s pokojom, pričom sa zdalo, že chlapcov urputný súboj mu vôbec neprekážal.

"Zadarmo-" precedil pomedzi zuby a pokúsil sa odtisnúť od mužovho hrudníka, "to- nie- je," vydýchol, "pla-tilo - by to - iba - v prí-pa-de, že- by to bolo bez práce," dokončil a v tom momente zovretie povolilo a on sa s pár krokmi dopredu odporučil tvárou k zemi.

"Au!"

"Dávaj si pozor," zohol sa k nemu a pomáhal mu na nohy. "A teraz," oznámil mu, keď už stál, "šup do roboty! Pomôže ti to."

"Nie!" trval na svojom Draco a vyšmykol sa mu s tým, že opäť dopadol na drevenú podlahu. Bolo mu pritom jedno, že si ho prezerajú hostia, ktorí práve prechádzali vôkol nich spolu s pracovnou silou. Remus si povzdychol, ale chlapcovo správanie mu neprekážalo, keďže to vyriešil veľmi ľahko. Vzal na ruky, na čo chlapec prekvapene vykríkol a posledný krát zabojoval.

"Neplytvaj silami, Draco," poradil mu profesor, "budeš ich potrebovať na riad."

"Dajte ma dolu!" precedil pomedzi zuby a rumenel, keď bol nesení cez celú hornú palubu, dolu schodmi, Lupin si dal dobrý pozor, aby im obom nebuchol hlavu o strop či bočnú stenu, pokým nezastali na konci kuchyni, kde sa už teraz kopilo množstvo riadu.

"Aspoň sa nebudeš môcť sťažovať, že si minul priveľa energie na chodenie," povedal mu, keď ho postavil na nohy. Chlapec sa po ňom zahnal.

"A prútik mi nevrátite?"

"Nie," odvetil mu a nechal ho tam samého, pretože sám musel ísť za svojou robotou.

Draco sa chvíľu nahnevane nadychoval. Už dávno nezažil takú potopu, ešteže ho nik nepozná, v Anglicku by to neprežil. Ale aj tak, ako sa opovážil? Dotknúť sa ho a niesť? Zaťal päste. Škoda, že nemal viac sily, no aj keď sa snažil ako chcel, Lupinovo telo nepovolilo ani kúsok. Bolo priveľmi silné, pevné,... doslova z neho sálal istota a stým ale aj určitý druh ochrany. Keď to zobral kolom dokola, to držanie nebolo až tak zlé, dávno sa necítil bezpečnejšie. Lupin ho nepustil. Ani za ten svet.

Opäť dnes sčervenel a pristúpil k dresu. Pootočil kohútikom a pokým sa mu napúšťala vlažná voda, vyhrnul si rukávy na košeli a pokropil riad čistiacim prostriedkom. Tak tam prestál celý deň. Nohy ho boleli už po hodine, no neodvážil sa sadnúť si ani po piatich, pretože tušil, že by sa už nepostavil. Čašníci mu neprestajne nosili taniere, šálky, obyčajné poháre, misky,... najhoršie to bolo poobede, keď sa naňho odrazu vyvalila celá kuchyňa. Večer, keď konečne skončil a mal už v sebe aj večeru, malátnym krokom sa niesol ku kajute. Predpokladal, že ju bude mať opäť s vlkolakom, a keď otvoril dvere, iba sa mu to potvrdilo.

Remus sedel na zemi a bol opretý o stenu, hoci sa v miestnosti nachádzala aj posteľ. Pravdepodobne ju prenechal Dracovi, no on si do nej neľahol. Už v polo spánku podišiel k mužovi a kľakol si. Hlasno vydýchol, bola to neuveriteľná úľava. Lupin sa na to zobudil a prekvapene pozrel na chlapca, ktorý sa mu nečakane objavil pri nohách.

"Draco," oslovil ho ospalo a pokúsil sa natiahnuť, no hneď to oľutoval. Hoci bol zvyknutú na ťažkú prácu aj život, tento deň mu dal predsa len zabrať. Radšej nechcel vedieť, ako bol na tom chlapec, ktorý bol zvyknutý na maximálne pohodlie.

"Draco," zopakoval, "choď spať. Tá posteľ je tu pre teba."

"Ja viem, ale už sa mi nedá postaviť," zanariekal potichu, no aj sa nad svojím položením pousmial.

"Tak prečo si tam nevliezol, keď si ešte mohol?"

"Ja neviem, asi som sa chcel presvedčiť či dýchate. Vyzeráte dosť mŕtvo."

"Som mŕtvy," odpovedal mu Remus a pretrel si oči. "Ty si to prežil?"

"Bolia ma nohy," priznal sa chlapec a trochu si ich pretrel.

"Poď sem," pritiahol si ho unavene, načo chlapec na chvíľu strnul, no potom si oprel hlavu o jeho rameno.

"Ak smrdím, tak ako vy, tak sa tu pravdepodobne obaja do rána udusíme," povedal po chvíli do ticha a Lupin sa bolestne zasmial.

"Myslím, že sa udusíš iba ty. Mne ľudský pach neprekáža, práve naopak. Je mi omnoho príjemnejší ako tie umelé."

"Hm, tak sa aspoň zajtra neupracujem na smrť," zhodnotil svoje položenie a nechal sa objať, pričom ho opäť zalial ten pocit istoty a ochrany.

"Zajtra ti dám môj prútik, nezanecháš stopu," sľúbil mu Remus a hneď na to obaja zaspali.
***
Na ďalší deň mal Draco omnoho menej roboty. Stačilo si len dať pozor na chvíle, keď sa nikto nepozeral a mávnuť prútikom. Potom sa mu aj na večer ľahko odchádzalo do izby, no tam ho už zase čakal zmorený vlkolak, spiaci na zemi. Pre tento raz ležal schúlený na zemi a ticho vydychoval. Vyzeral horšie ako za čias, keď býval na škole a vracal sa zo svojich dvojdenných dovoleniek.

Zavrel dvere a opatrne k nemu pristúpil. Pokľakol a trochu ním pomrvil, muž ale ďalej spal, a tak sa k nemu Draco nahol a tichým hlasom sa ho pokúšal prebudiť.

"Pán Lupin. Pán profesor," skúšal to, až Remus so sebou trhol a zdvihol hlavu. Ich oči sa im dostali do rovnakej úrovne a mierne sa obtreli nosmi. Draco zrumenel a trochu sa odtiahol, hoci aj tak stále cítil mužov horúci dych na svojich ústach.

"Pán profesor, mali by ste si ísť ľahnúť," zamrmlal.

"Ležím," usmial sa naňho Lupin. "Choď na posteľ, Draco. Dnes tam vládzeš dôjsť."

"Mali by ste tam ísť vy. Ste určite celý dolámaný."

"Zvládnem to. Šup!" udrel ho mierne po zadku, "Padaj na matrac."

"Nejdem," zaťal sa chlapec a presunul sa zaňho. "Posaďte sa."

"Prečo?" chcel vedieť Remus, no i tak urobil, čo chcel.

"Trochu vás pomasírujem, mama tvrdí, že to viem."

Lupin sa nad Dracovou ochotou zarazil, no keď sa ho dotkli tie dlhé štíhle prsty, vôbec nebol proti. Nechal sa poriadne stláčať, občas pohladiť a cítil, ako a mu všetko prekrvuje. Cítil sa naozaj dobre, až musel občas prudšie vydýchnuť, či mierne zvieraco zaskučať. Ale iba potichu, aby svojho maséra veľmi nevyľakal.

Draco najprv ani nevedel, kde sa v ňom zobral nápad, takýmto spôsobom pomôcť mužovi pred sebou, ale nebolo mu to proti srsti. Práve naopak, zistil, že sa rád pozerá na rovný chrbát svojho profesora, ktorý sa občas prehol pod jeho rukami, nehovoriac o zvukoch, ktoré ho nútil vydávať. Pociťoval teplo v oblasti hrudi, no po chvíli zistil, že tie zvuky a dotyky spôsobujú, že sa horúčosť rozširuje až na dol. Zadrhol sa mu dych v krku a pozrel dolu. Z jeho telom sa nedialo nič čo by bolo viditeľné voľným okom, no tušil, že čím viacej by hladil to dospelé telo, tým viacej by si pýtalo to jeho. V jednom momente mal dokonca chuť pritisnúť k tomu chrbtu, no v poslednej chvíli sa mu podarilo zastaviť a jeho prsty opustili Remusove ramená.

"Už radšej pôjdem spať," začul odrazu Lupin zozadu a cítil ako sa ho dotkol chladný vzduch, keď sa od neho chlapec vzdialil a ľahol si do postele. Jasne cítil, že mu ostalo ľúto.
***
Draco stál za umývadlom a už to bolo celé dopoludnie, čo rozmýšľala nad včerajšou reakciou svojho tela. Nech si to prehadzoval v hlave akokoľvek, vždy prichádzali len samé nezmyselné závery, pretože na ten pravý akosi nedokázal prísť. Nech to bolo ale akokoľvek, páčilo sa mu, keď sa mohol dotýkať Remusovho tela a mal v pláne v tom dnes v noci pokračovať. Aspoň do momentu, keď sa nebude musieť ísť rozdýchať pod perinu.

"Kde tu nájdem večeru? Tuším tu niečo vidím," ohlásil sa veselo hlas tesne predtým, ako mu zahryzol do krku. Draco zľaknuto pustil na zem tanier, ktorý držal.

"Hop!" odtiahol sa od neho Remus a pozrel na rozbité kúsky. "To sa stáva," dodal s úsmevom a pozrel na červeného chlapca. Našpúlil pery a vydal zádumčivé: "Hmm..." viditeľne mal dobrú náladu.

"Si v poriadku, Draco?" zvážnel.

"Som," odpovedal mu chlapec, no ani sa nepohol. Ešte stále cítil odtlačok pier i zubov na svojej pokožke a jeho horúci dych. Zahryzol si do spodnej pery.

"Bolo ti to nepríjemné? Prepáč, nechal som sa uniesť," zvraštil Remus obočie. Chlapcova reakcia sa mu nepáčila, no i tak v duchu neľutoval, čo urobil. Práveže si to žiadal. Dotknúť sa ho, laškovne uhryznúť,... rýchlo to zapudil, pričom sa to pokúšal prisúdiť splnu, hoci bol ešte len stred mesiaca.

"To je... v poriadku," vydal zo seba nakoniec Draco, no musel sa oprieť o dres. Mierne sa mu triasli nohy.

"Nepôjdeme na vzduch? Krátka prestávka nikoho nezabije."

"To je super nápad," chytil sa mladý Malfoy okamžite a vydal sa na hornú palubu.
***
"Prečo ste vo Francúzsku vy?" spýtal sa Draco, keď stáli na drevenej plošine opretí o kovové zábradlie. Remus sa na chvíľu zamyslel.

"Francúzsko je liberálnejšie," odvetil nakoniec. "Mal som pocit, že mi tu bude fajn."

"Nebolo vám blbé odísť od rodiny a priateľov?"

Lupin stiahol obočie a pozrel na vodu, Draco si stále svoju otázku neuvedomil, tak čakal na odpoveď.

"Moji priatelia boli Harryho rodičia, Black a Peter," zámerne nakoniec zvolil tento typ odpovede, tušil, že jeho otec sa mladému synovi nezdôveroval s detailmi vojny, teda sa môže tváriť, že je Sirius nepriateľ.

"Aha," vydal zo seba chlapec a sklopil zrak, uvažoval či sa nemá ospravedlniť. V tom ale pocítil drsnú pokožku na svojom líci, ako prechádza hore dolu a pohládza. Sčervenal. Lupinove prsty mu prešli po vlasoch, aby sa potom odtiahli.

Remus sa rozhodol, že nech sa už stane čokoľvek, nebude prekvapený nepremyslenými reakciami svojho tela, aspoň vo chvíľach, keď bude mať na blízku Draca a bude si ich užívať. A veď prečo nie? Dotknúť sa tej detskej pokožky, neprebrázdenej vráskami bolo obzvlášť príjemné. Nehovoriac o tom, že Draco vyzeral iba zarazene, nie znechutene.

"Toto je naša posledná noc, že?" spýtal sa chlapec a zrumenel, keď si uvedomil, ako zvláštne to vyznelo. Ako keby tie tmavé večeri v podpalubí čosi znamenali. Čosi viac...

"Hej," odvetil Lupin a nepatrne sa zamračil, "budeš opäť v civilizácii a bez roboty," potľapkal ho po pleci. "Ale ja už pôjdem, predsa len nemám prútik na zrýchlenie roboty."

"Ako chcete," zamumlal."
***
"Draco."

"Áno?"

"Choď si ľahnúť."

"Ležím."

"Choď si ľahnúť na posteľ."

"A pôjdete aj vy?"

"Nezmestíme sa tam."

"Zmestíme," vyhlásil Draco pevne a posadil sa, pričom nespúšťal pohľad zo svojho profesora. Čosi mu dnes večer navrávalo, že nech sa deje čokoľvek, musí byť po jeho boku, aspoň na ten krátky moment noci.

Lupin si povzdychol a posadil sa tiež. Bol od neho o hlavu vyšší a v tvári mal nespokojný výraz, takže by budil strach, keby pri tom pohľade naňho mladý Malfoy necítil bezpečie.

"Idete?"

"Ale hej."

Matrac chvíľu vŕzgal pod ich pohybmi, keď sa pokúsili nájsť pohodlnú polohu, v ktorej by ani jedného nič netlačilo, až si nakoniec Remus ľahol na chrbát a Draco položil hlavu na jeho hrudník. Keď sa konečne uvoľnili, zalial ich nádherný pocit tepla. Blonďavý chlapec počul tlkot jeho srdca, pokojný a uspávajúci, až nakoniec začal ospalo privierať viečka, keď sa veľká dlaň začala prehrabávať jeho vlasmi.

"Dobrú noc, Draco," počul svojho profesora. V polospánku mu rovnako odpovedal a pobozkal ho na pokožku hrudníka.

Remus pocítil na sebe mokrý dotyk pier a mierne sa zachvel. Potom pozrel dolu, chlapec spal. Chvíľu uvažoval, či to nebolo iba podmienená reakcia, až ho napokon zahalila tma.
***
Sledoval, ako sa malá postavička strácala v doline ulice a zahýna za roh mohutnej budovy. Potom sa ale otočil a vydal sa vlastnou cestou. Ale bozk darovaný jeho pokožke pálil ešte teraz.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Povídky nebyly napsány za účelem dosažení zisku, všechny postavy i svět, ve kterém se příběhy odehrávají patří výhradně a jedině J.K.Rowlingové a já bych jí tímto ráda poděkovala za stvoření něčeho tak úžasného, co ponouká naši fantazii. (vše ostatní mimo kánon je vlastnictví autorů povídek a ničí jiné, proto platí zákaz jakéhokoli kopírování).
xxx