7. Kapitola

22. prosince 2011 v 10:13 | Millie |  Bez ohľadu na minulosť
"Dobrý deň, pán profesor," nervózne povedala Slughornovi v utorok po hodine elixírov. V ruke žmolila kúsok pergamenu s názvom knihy pre Malfoya.
"Potrebuješ niečo, Elizabeth?" milo sa jej spýtal.
"Nie. Teda áno. Ide o jednu knihu zo zakázaného oddelenia. Viete, zaujíma ma princíp skriniek zmiznutia."
"A chceš odo mňa, aby som ti to podpísal. Nuž, keď si to ty. Ktovie, možno prídeš na to, prečo nefungovali úplne presne a dokážeš to zmeniť." Podal jej naspäť pergamen, teraz aj s jeho podpisom a bovzbudzujúco sa na ňu usmial.


"Tu máš," podala mu knihu.
"Čo to je?" prekvapene sa spýtal Malfoy.
"To je tá tvoja kniha. Tak, a teraz môžeš dodržať slovo a vrátiť mi to, čo je moje."

Celý týždeň rozmýšľala nad úlohou od Dumbledora a rozmýšľala, ako mohlo tomu bláznovi niečo také napadnúť. Ona, ktorá poriadne nedokáže premeniť ježka na ihelničku, sa má stať animágom?
Pozrela na Simoe, ktorá opäť čítala, a dostala nápad. Bežala na izbu a späť do spoločenskej miestnosti sa vracala s metlou na pleci. Úlohy mala spravené, a kde sa dá rozmýšľať lepšie ako vo vzduchu?
"Simone," oslovila ju. "Idem si zalietať, za chvíľu som späť."

Na jej sklamanie nebolo ihrisko prázdne. Vzduchom sa mihali zlato-červené čmuhy a Lizzie spozala jedného naozaj rýchleho hráča. Harry krúžil vo vzduchu a hľadal zlatú strelu. Dokonca sa jej zazdalo, že zbadala ohnivé vlasy svojej niedkajšej kamrátky. Vzdychla si. Bol piatok a ona sa zatiaľ nenašla židne blízke zviera.
"Hej, ty!" začula hlas. "Ty si zo Slizolinu, šak? Čo tu robíš?"
"Ahoj, Hagrid," pípla roztrasene. Vedela, že Hagrid je neškodný a milý, lebo s Harrym, Ronom a Hermoinou k nemu raz za čas zašla na čaj, no aj tak sa ho bála.
"Elizabeth? Šak mne sa zdalo, že som ťa videl na triedení, ale dosť ma zmiatlo tvoje nové priezvisko, a hlavne nový výber fakulty."
"Aj mňa, Hagrid," povedala smutne.
"Dúfam, že ťa ten Malfoy neposlal špehovať tamtých." Kývol hlavou na poletojúcich Chrabromilčanov.
"Nie, a aj keby poslal, tak by som nešla," povedala urazene. "Chcela som si zalietať, n keďže je ihrisko obsadené..." Smutne sa naňho usmiala.
"Musí ta byť hrozné, trčať tam pod jazerom," uvažoval Hagrid a Lizzie neušlo, ako sa nervózne obzrel na svoju chalupu.
"Aká príšera je to tentoraz?" spýtala sa ho s sotva badateľným povíšeneckým tónom, ktorý si Hagrid nevšimol.
"Nuž, nie som si istý. Nič s čarovnými schopnosťami to určite nebude, no je to divšie ako drak."
"Môžem sa pozrieť?" spýtala sa zo záujmom v hlase. Možno že...
"Ale iste." Hagrid ju pustil do chalupy, kde v klietke pobehovala...
"Hranostaj," zašepkala a zrazu si spomenula na najhoršiu vec, akú jej Elen za celý život urobila.


Malá Lizzie v štrikovanej čiapočke a vo fialovom kabátiku sa preháňala po parku a odsudzujúci Elenin pohľad nechala ďaleko za sebou.
Zašla do húštiny, lebo začula šuchot a tichučké mrnčanie. Odhrnula hrubý konár a z toho, čo tam videla, sa jej zastavil dych.
"Mami! Mami!" začala kričať a Elen k nej hneď pribehla.
"Čo je, Lizabeth?" spýtala sa otrávene Elen.
"Pozri, mami!"
"Vidím," povedala Elen a ohrnla nad malým zraneným hranostajom nos. "Poď, Lizabeth, už musíme ísť." Vzala Lizzienu ruku a snažila sa ju od zraneného zvieratka odtiahnuť, no päťročné dievčatko zostávalo stáť na mieste.
"Mami," povedala s prosbou v očiach, ktoré už boli zaliate slzami. "Pomôž mu, prosím."
Elen namosúrene vytiahla prútik a zamrmla pár slov. Hranostaj sa prestal mrviť a očká boli zrazu ako za skla.
"Mami! Ty si ho zabila!" vykríkla Lizzie s hnevom a rozplakala sa.
"A ako inak som mu mala pomôcť?" s hnevom odvrkla Elen.
"Mal len zlomenú nôžku," fňukala Lizzie. "Jediným šmahom si mu ju mohla vyliečiť!"
Elenin pohľad dievčatko umlčal a Lizzie sklopila oči. Elen ju pevne chytila za ruku a ťahala späť domov. Vtedy Lizzie urobila svoje prvé kúzlo a pri mŕtvom zvieratku sa zhmotnil veniec z červených ruží.


"Hagrid!" vykríkla s radosťou v hlase.
"Len mi nevrav, že tá potvora je tvoja," zasmial sa Hagrid.
"Nooo..." zatiahla nevinne Lizzie. "Postrážiš ju ešte chvíľku, prosím? Musím ísť za Dumbledorom."
"Profesor Dumbledore tu nie je," zabručal Hagrid. "Vráti sa až zajtra."
"Aha... dobre, tak, nemohla by tu ešte dnes na noc ostať?" Uprela na Hagrida prosebný pohľad a ten prikývol.

"Si tu niak skoro," poznamenala Simone. "Zalietala si si dobre?"
"Vlastne nie. Chrabromilčania trénovali a..."
"...a ty si ich nechcela rušiť." Simone prevrátila očami. "Je mi jasné, že si ich nešpehovala. Tak čo si potom robila?"
"No," odvetila Lizzie a zatvárila tajomne. "Plnila som veľmi dôležitú úlohu."

Zaklopala na dvere riaditeľne a vošla.
"Ahoj, Lizzie," Dumbledore sedel za stolom a ako vždy, aj teraz bola pred ním postavená stoličke.
"Pane, ja..." Zasekla sa. "Ja potrebujem ešte jeden týždeň."
"Dobre, Elizabeth, ale skús si predstaviť, ako nás ženie čas."
"A... ešte by som potrebovala povolenie. Viete, Hagrid našiel hranostaja..."
"Hranostaj?" Zamračil sa. "Si si tým istá, Lizzie?"
"Úplne."
"V tom prípade nabudúcu sobotu. A dones so sebou aj svojho spoločníka." Usmial sa na ňu.

Celá trieda bola pod lavicami a profesor Slughorn sa všetkých snažil upokojiť, no veľmi sa mu to nedarilo. Lizzie cítila, že má niečo s rukou, no inak bola v poriadku. Simone krčiaca sa vedľa nej smrdela spáleninou, no zdalo sa, že z jej krásnych svetlých vlasov veľa neubudlo.
Luna, ktorá výbuch spôsobila, sa tvárila nezúčastnene a povznesene.
"Ste všetci v poriadku? Slečna Tannetová, Lovegoodová, Maryertová?" spýtal sa Slughorn a ponáhľal sa k ich lavici. Pozrel na zvyšok Luninho kotlíka a na trošku rozliatej fialovej hmoty pripomínajúcej sliz.
"Slečna, vravel som, že presné odmeranie slzy trolla je veľmi dôležité. Nemôže toho byť ani o mililiter menej alebo viac." Mávnutím prútika uviedol učebňu do pôvodného stavu a začal obchádzať študentov. Simone, Lunu a Lizzie hneď poslal do nemocničného krídla.
Keď už boli v dostatočnej vzdialenosti od učebne, rozosmiali sa.
"A to si Slugy hovorí odborník na elixíry," vyhŕkla Lizzie cez smiech.
"Myslela som, že rozozná slzu obra od slzy trolla, no asi som sa splietla." Všetky sa opäť rozosmiali.
"Je tu niečo smiešne, dámy?" opýtal sa ich ľadový hlas Severusa Snapea, ktorý práve vošiel do chodby, kde stáli.
"Áno, pán profesor," povedala Lizzie štipľavo. "Inak by sme sa asi nesmiali, však?"
"Tannetová!" zavrčal Snape. "V sobotu o siedmej u mňa v kabinete!"
"To nepôjde," s ľútosťou poznamenala Lizzie a mala čo robiť, aby naňho ešte nevyplazila jazyk. "Vtedy sa mám stretnúť s profesoromm Dumbledorom."
"Tak o ôsmej. A nehovorte mi, že budete ešte u Dumbledora, lebo viem, že o tom čase tam býva Potter! A strhávam Slizolinu päť bodov!"
Mala čo robiť, aby zadržala smiech. Päť bodov? Bolo vidieť, ako Snape svojej fakulte nadržiava.
"Lizzie," zašepkala jej Simone. "Prestaň. Asi si sa nadýchala vône toho lektvaru. Robí ťa ľahkomyseľnou."
"Luna, Simone, bežte do nemocničného krídla," zavrčala. "Hneď prídem."
Lizzie videla ich pohľad, keď odchádzali.
"Varujem vás, pán profesor," povedala s nenávisťou. "Ak sa i tentokrát pokúsite použiť legilimenciu..."
"Ste taká drzá a naivná!" vyprskol na ňu. "Ako sa môžete mne vyhrážať? Mne, ktorý vás jediným šmahom prútika premení na kôpku lepkavého slizu? Myslíte si, že Dumbledore alebo Slughorn vás ochránia pred mojím hnevom? Mýlite sa!"
"To je jediné, čo viete, však? Vyhrážať sa a v mysli ma premieňať na sliz."
Šklbalo mu rukou a Lizzie vedela, že chce vytiahnuť prútik alebo jej aspoň vlepiť. Nakoniec sa premohol a mlčky odišiel.

"Sunny!" skríkla, keď vošla do svojej izby. Jej nový malý hranostaj snehovobielej farby liezol po závesoch jej postele. "Accio!" Zvieratko sa odlepilo od postele a zrazu bolo v jej ruke.
Lizzie sa hodila na posteľ a vážne povedala zvieratku: "Sunny, nesmieš byť takáto pochabá. Ako sa mám do teba, prosím ťa, vžiť, keď robíš len samé blbosti?"
Hranostaj ju však nepočúval a snažil sa uvoľniť z jej zovretia. Vzdychla a zvieratko pustila.

"Hor sa do levovej jamy," vzdychla Lizzie a s malou dušičkou zaklopala na dvere kabinetu. Vstúpila. Snape sedel za stolom.
"Dúfam, že ste pripravená ospravedlniť sa," zavrčal bez toho, aby sa na ňu pozrel.
"Samozrejme, lenže sa nemám za čo ospravedlňovať. Bola som pod vplyvom Elixíru ľahkomyseľnosti," odvetila pokojne.
"Je mi jedno, aj keby za to mohol Imperius!" zasyčal Snape.
"To je úplne v poriadku," odvetila a anjelsky sa naňho usmiala. "No neospravedlním sa."
"V tom prípade sa budeme stretávať tak dlho, kým svoj názor nezmeníte!"

Unavene skĺzla do kresla. Snape jej dal prepisovať Filchove kartičky s menami a priestupkami všetkých previnilcov, ktorý kedy chodili po chodbách Rokfortu.
Navyše ju podráždila dnešná hodina u Dumbledora. Sunny, jej nový malý snehovobiely hranostaj s tmavými očkami vyvádzal, a nakoniec z hodiny nič nebolo. So vzdychom sa vybrala do izby.
"Elizabeth," povedal mrazivý hlas. Otočila sa a pohľadom plným opovrhnutia pozrela na Draca Malfoya.
"Čo chceš?" vyprskla.
"Ako ruka?" spýtal sa bez záujmu.
"Zatiaľ dobre," povedala.
"Zatiaľ?" podvihol obočie.
"Teba to nemusí zaujímať," odvrkla a chcela odísť, no chytil ju za lakeť.
"Pusť ma!" zavrčala a pokúšala sa mu vytrhnúť, no držal ju prisilno. "Au!" Trhla rukou a nedávna zlomenina na seba upozornila tlmenou bolesťou.
"Nie," zamrmlal. "Potrebujem tvoju pomoc."
"Crabe alebo Goyle ti radi pomôžu. Alebo Pansy," odvrkla a snažila si vyslobodiť ruku zo železného zovretia. Malfoy akoby si jej odpor ani nevšimol.
"Pamätaj na sľub," zavrčal a odtiahol ju do kúta.
"Tak čo chceš?" Konečne ju pustil a teraz si šúchala boľavú ruku.
"Profesor Slughorn má vo svojom kabinete zásobu všehodžúsu. Do pondelka to chcem mať."
Chcela povedať nie, ale pocítila pri srdci bodavú bolesť. Nemala na výber.
Použila splývavé zaklínadlo a vydala sa do kabinetu profesora Slughorna.
"Alahomora," zašepkala s prútikom namiereným na dvere. Bála sa, že kabinet bude chránený proti narušiteľom, no splietla sa. Hneď ako vošla však pochopila prečo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Povídky nebyly napsány za účelem dosažení zisku, všechny postavy i svět, ve kterém se příběhy odehrávají patří výhradně a jedině J.K.Rowlingové a já bych jí tímto ráda poděkovala za stvoření něčeho tak úžasného, co ponouká naši fantazii. (vše ostatní mimo kánon je vlastnictví autorů povídek a ničí jiné, proto platí zákaz jakéhokoli kopírování).
xxx