6. Kapitola

18. prosince 2011 v 16:38 | Millie |  Bez ohľadu na minulosť
"Malfoy, ja," trasúcim sa hlasom začala, no on jej priložil prst na ústa.
"Nechci vedieť, čo sa ti stane, keď to niekou povieš. Najjednoduchšie by bolo zabiť ťa, no na to by mi prišli."
"Nikomu to nepoviem," zašepkala.
"Ale ja potrebujem mať istotu," zavrčal a dýkou ju porezal na pravej dlani. Sykla. "Musíš zložiť neporušiteľnú prísahu."
"Áno, áno," sľubovala a po lícach jej tiekli slzy.
"Tak poď!" schytil ju za ruku a nie veľmi jemne ju ťahal do klubovne.
Slizolinčania boli prekvapený, keď dnu vošiel Malfoy ťahajúci Lizzie za sebou. Keď Simone, ktorá sedela pri krbe a čítala, videla, čo sa deje, chcela Lizzie pomôcť, no tá len porútila hlavou.
Malfoy ju dotiahol až k Zabinimu, ktorý sedel a pozeral do prázdna.
"Blaise," oslovil ho Malfoy. "Poď, prosím ťa."


Zabini na nich chvíľu nechápavo hľadel, no potom vstal a nasledoval ich.
"Au! Malfoy," sykla Lizzie, keď Malfoyov stisk zosilnil.
"Čo to má byť, Draco?" spýtal sa ho Zabini.
"Chcem, aby zložila neporušiteľnú prísahu," zavrčal a zrazu zastal. Stáli v opustenej chodbičke, v ktorej nikdy nebola. Malfoy schytil jej pravú ruku a jej sa z oka vykotúľala ďalšia slza.
"Draco, daj pozor, lebo jej zlomíš ruku," upozrnil ho Zabini, keď vyťahoval prútik a priložil ho k ich rukám.
"Elizabeth, necháš si pre seba tajomstvo, ktoré si videla?" spýtal sa jej Draco.
"Áno," zašepkala. Zo Zabiniho prútika vyšľahol tenučký jasný plameň a ako dočervena rozžeravený drôt sa ovinul okolo ich rúk.
"A pomôžeš mi splniť úlohu, ktorú som dostal, bez toho aby si sa pýtala, o čo ide?" prenikavo na ňu pozrel oceľovo modrými očami.
"Áno," vzlykla, lebo jeho stisk ešte zosilnil. Druhý plameň, ktorý vystrelil z prútika, preplietol sa s prvým ako povraz a tuho sa mi ovinul okolo spojených rúk ako ohnivý had. Vzápätí zmizol a Malfoy konečne pustil Lizzinu ruku. Lizzie sa rozvzlykala a ledva počula Zabiniho, ako povedal:
"Chúďa, pozri na ňu."
"Sama si za to môže," odvetil Malfoy, no v hlase mu zaznel náznak ľútosti.
"Čo s ňou?"
"Akože čo so mnou?" zmohla sa na otázku. Hnevalo ju, že sa o nej rozprávajú, akoby tam nebola. Zrazu pocítila bolesť v pravej ruke. "Au! Malfoy, ty si mi zlomil ruku!"
"Vidíš, Blaise? Je v poriadku," povedal Malfoy.
"Je, až na to, že si jej zlomil ruku, Malfoy!" Zabini už vyzeral naozaj nahnevane.
"Tak nech ide do nemocničného krídla!" Malfoy už kričal.
"Ukážte mi cestu do klubovne, stade už trafím," povedala Lizzie tenučkým hláskom, hoci jej bolo mdlo od bolesti v ruke.
Zabini pokrútil hlavou a opatrne jej pomohol vstať. Zakrútila sa jej hlava a obchádzali ju mdloby. Cítila, ako ju niekto dvíha a potom už videla iba tmu.

"Ach, čo sa jej stalo?" počula niekoho vykríknuť.
"Pani profesorka, Lizzie spadla zo schodov a ja ju nesiem do nemocničného krídla," povedal Malfoy nevinne. Niesol Lizzie na rukách. Keď ju zdvihol zo zeme, prekvapila ho jej myšacia váha.
"Rýchlo, rýchlo," poháňala Malfoya profesorka McGonagallová a mávnutím prútika mu otvárala dvere.
"Som... v poriadku," vydýchla potichu Lizzie. Ruka ju bolela, no rozhodla sa už neplakať.
"Samozrejme, že si," šepol jej Malfoy do ucha. "A aj budeš, pokiaľ neporušíš prísahu." Potichu sa zasmial.
"Zlomil si mi ruku!" sykla mu do ucha.
"Ja viem, už si hovorila."
"Ach... znovu vymeškám školu..." vzdychla Lizzie.
"Netvár sa, že ti to tak veľmi prekáža, lebo to vôbec nie je pravda."
"Si hnusný a arogantný, vieš o tom?" pokračovala ešte tichšie, aby ich profesorka nepočula.
"Ďakujem," odpovedal.
"Nenávidím ťa," šepla a privrela oči.
"O tom nepochybujem, Lizzie."
"A nehovor mi Lizzie."
"Budem si robiť čo chcem."
To už vchádzali do krídla a Malfoy ju opatrne položil na posteľ. Zastonala, lebo ruka sa jej bolestivo pohla.
"Spadla zo schodov, Poppy," vysvetľovala McGonagallová ošetrovateľke.
"Dobre, tak bežte! Potrebuje kľud," povedala madam Pomfreyová a vyhnala ich z miestnosti.
"Tak, slečna, poviete mi, čo sa naozaj stalo?" prísne na ňu pozrela madam Pomfreyová. Lizzie si spomenula na neporušiteľnú prísahu a spustila:
"Šla som po schodoch a..."
"Prepáčte, dúfam, že neruším." Do nemocničného krídla vošiel Dumbledore.
"Von! To dievča potrebuje pokoj!" Madam Pomfreyová sa po ňom zahnala.
"Ale Poppy. Možno by som vedel pomôcť."
"Pán profesor, najviac by mi pomohlo, keby mi niekto konečne spravil niečo s rukou!" vykríkla Lizzie.
"Samozrejme. Poppy s tým niečo spraví a ja chcem, aby si mi povedala, čo sa stalo," mierne jej povedal Dumbledore.
"Išla som po schodoch a zrazu sa mi priplietla pod nohy pani Norissová. Potkla som sa o ňu a spadla som. Tak ma našiel Draco Malfoy a odniesol sem."
"Aha..." povedal.
"Ale veď je to len zlomená ruka... žiadna tragédia," povedala Lizzie a pocítila mravčanie v končekoch prstov.
"Takže zajtrajšia hodina sa asi ruší... dobre, príď v sobotu o siedmej. Dobrú noc, Lizzie, Poppy." Dumbledore vstal a odišiel.
"Zvládnete sa prezliecť, slečna?" spýtala sa jej madam Pomfreyová a Lizzie prikývla.

Niekto jej pritlačil ruku na ústa, aby nemohla kričať, no po chvíľke ju pustil. Lizzie sa vystrašene pozrela do tmy.
"Neboj sa, to som len ja."
"Harry?" spýtala sa potichu.
"Áno, Ginny ťa chce vidieť," odpovedal Harry.
"Ale... kde si?" tá otázka jej pripadala hlúpa, no Harryho nikde nevidela.
"Poď na chodbu."
Potichučky vyšla von, kde už stál Harry.
"Harry? Vybavil si to so Snapeom? Nemáš teraz problémy?" chcela vedieť.
"Možno si si nevšimla, ale ja mám problémy stále," zasmial sa.
"Ale to nie je nič, čím by si sa mal chváliť!" zasmiala sa Lizzie.
"Ale poď už, Ginny čaká," netrpezlivo odvetil. Bolo vidno, že najradšej by znova zaliezol do postele. "Mám neviditeľný plášť, zakryje nás oboch."

"Ginny!" Hodila sa do náručia dievčaťa stojaceho pri obraze Tučnej pani.
"Ach, Lizzie!" vzlykla Ginny. "Toto triediacemu klobúku nikdy neodpustím. Ako ťa mohol dať do Slizolinu?"
"Ani ja mu to neodpustím, Ginny." Lizzie sa poriadne zadívala do tej dobre známej tváre a pocítila radosť.
"Inak, Lizzie, prečo si bola v nemocničnom krídle?" spýtal sa jej Harry.
"Malfoy mi zlomil..."
"Malfoy?" prekvapene a zároveň s nenávisťou sa spýtal Harry. Lizzie zaúpela. Prečo si len nemôže aspoň raz poriadne premyslieť, čo povie?
"Povedala som Malfoy?" Histericky sa zasmiala. "Nie, nie, spadla som zo schodov."
"Ako sa opovážil?" zasyčala Ginny.
"Vravím, že som spadla!" nahnevane povedala Lizzie. Ginny s Harrym na ňu pozreli. Bolo jej jasné, že jej neveria. "Chápete, prečo by mi mal zlomiť ruku?"
"Malfoy je schopný všetkého... aj bezdôvodne," odvetil Harry.
"Fajn!" odfrkla Lizzie. Otočila sa chrbtom k nahnevanej, neveriacej a zároveň sklamanej Ginnynej tváre a rozbehla sa späť do nemocničného krídla.

"Madam Pomfreyová," oslovila ju Lizzie. "Viete, mňa už tá ruka vôbec nebolí, takže by som mohla..."
"Ale iste," povedala madam Pomfreyová posmešne. "S tou rukou sa vám bude určite úžasne písať a mávať prútikom."
"Aj ja si myslím." Lizzie sa na ňu usmiala. "Takže môžem ísť?"
Stačil jej jediný pohľad na ošetrovateľku a s vzdychom si ľahla.

"O nič si neprišla," informovala ju Simone, keď sa Lizzie hodila do kresla vedľa nej. Pred pol hodinou madam Pomfreyová konečne uznala, že ruka je v poriadku, a Lizzie si ešte šla po prútik k Dumbledorovi.
"Vážne?"
"Áno," prikývla Simone. "Tá Ginny Weasleyová, je to tvoja kamarátka?" spýtala sa odrazu.
"No... dúfam, že áno. Prečo?"
"Dnes nevyzerala veľmi dobre."
Lizzie prišlo zle. Vedela, že nemusela reagovať tak prehnane, ale keď oni to tak komplikovali.
"Lizzie?" opatrne sa jej spýtala Simone. "Čo malo znamenať to... včera? Vieš, ako som sa bála, keď ťa Malfoy vyniesol von?"
"Ach... je mi ľúto, Simone, ale nemôžem ti to povedať."
"Aha..." Zdalo sa, že pochopila. Z tašky vybrala knihu a začítala sa.

Zvyšok týždňa prebehol bez problémov. Lizzie sa nemusela báť, že od nej bude Malfoy chcieť, aby plnila svoj sľub, lebo ho skoro nikdy nevídala.
Sedela v kresle a čítala učebnicu transfigurácie. Stále jej tento predmet nešiel a pomaly začala strácať trpezlivosť. Jedným okom pokukovala po hodinách na stene. Za desať minút sedem. Vzdychla a zatvorila knihu. Simone jej kývla na rozlúčku a Lizzie sa vidala do riaditeľne.
Pri východe z klubovne vrazila do Malfoya.
"Kam ideš?" spýtal sa ma.
"To ťa nemusí zaujímať," odvrkla a chcela ísť ďalej, no on ma zadržal.
"Kam ideš?" spýtal sa ma znova.
"K Dumbledorovi," povedala a rýchlo sa mu vytrhla. Celou cestou do riaditeľne bežala.
"Vitaj, Lizzie," pozdravil ju a kývol hlavou na stoličku pred jeho stolom.
"Viete, pane, stále si myslím, že to nie je dobrý nápad," povedala a sadla si.
"Práve naopak, je to veľmi dobrý nápad." Usmial sa na ňu. "Určite ťa poteší, že som to s Ministerstvom vybavil a ty sa môžeš legálne stať animágom."
Odfrkla.
"Mali by sme začať tým, na aké zviera by si sa mala premeniť. Malo by to byť zviera, ktoré ťa vystihuje a ktoré máš zároveň rada."
"Ťažko nájsť niečo, čo ma vystihuje, keď sama neviem, aká som," povedala Lizzie.
"Tak to musíš zistiť," vyhlásil Dumbledore a v očiach sa mu zablýskalo. "Určite ti pomôže podoba tvojho patronusa. Rád by som ho videl."
"E-expecto patronum,"povedala, no nič sa nestalo. Sústredila sa na najšťastnejšiu spomienku, akú mala.


"Semellová, Elizabeth," povedala profesorka McGonagallová. Vystrašená Lizzie vyšla z radu prvákov a sadla si na vratký stolček. Múdry klobúb jej skĺzol až na uši a zakryl pohľad.
"Hmmm... vidím bystrosť... no na Bystrohlav to nie je. Bifľomor tiež nie. Slizolin... áno, Slizolin by bol celkom vhodný, no svojou odvaho a chrabrosťou by si vytŕčala. Nateraz budeš musieť ísť do Chrabromilu. Ale neraduj sa. Raz budeš moje rozhodnutie ľutovať. No zatiaľ si uži priateľstvá.
Chrabromil!"
Za jasavého potlesku a výkrikov sa rozbehla k Chrabromilskému stolu.


"Expecto patronum!" vykríkla a z konca jej prútika vystrelil strieborný drak.
"Drak? Dúfamm, že sa nebudeš meniť na zvieraciu podobu tvojho patronusa," povedal prekvapene Dumbledore. "Dobre... takže, nasledujúci týždeň si nájdeš zviera, s ktorým sa dokážeš úplne zžiť, a na budúcu sobotu ťa znova o tom istom čase čakám. Môžeš ísť. Dovidenia, Lizzie, a dobrú noc."
"Aj vám, pán profesor."
Keď sa vracala do klubovne, znova stretla Harryho. Ten sa však tváril kamenne a ani ju nepozdravil.

Dotyk dýky jej nesmierne chýbal, no doteraz nemala odvahu si ju od Malfoya vypýtať naspäť. Jej patronus jej však pripomenul, aká je.
"Malfoy," zastavila sa pri kresle, v ktorom sedel. "Ja... vrátil by si mi, prosím ťa, moju dýku?"
"Nie," s úškľabkom odpovedal.
"Malfoy, prosím!"
"Nie."
"Malfoy... ja som ju zdedila po starej mame a je to pre mňa najcennejšia vec, čo mám!" Z očí jej vyhŕkli slzy.
"Nie. Nevrátim ti ju, pokiaľ si ju nezaslúžiš. Potrebujem túto knihu." Do ruky jej vtisol kúsok pergamenu. "Ale je v zakázanom oddelení. Získaj povolenie od nejakého profesora, a ten nôž ti vrátim."
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Donatella Donatella | E-mail | Web | 18. prosince 2011 v 21:14 | Reagovat

Ja chcem viac :-))) Je to perfektne napísané, naozaj :-)

2 ario ario | 18. prosince 2011 v 22:41 | Reagovat

Je to pěkné :)

3 Jannie Jannie | Web | 19. prosince 2011 v 14:54 | Reagovat

Malfoy se mi vůbec nelíbí :// Jinak hezká kapitola :)

4 Millie Millie | 19. prosince 2011 v 15:37 | Reagovat

[3]: no to vieš :/ on asi s Lizzie súťaží o miesto nejnesympatickejšej postavy :/ :D ale majú obaja smolu, ešte príde Bella...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Povídky nebyly napsány za účelem dosažení zisku, všechny postavy i svět, ve kterém se příběhy odehrávají patří výhradně a jedině J.K.Rowlingové a já bych jí tímto ráda poděkovala za stvoření něčeho tak úžasného, co ponouká naši fantazii. (vše ostatní mimo kánon je vlastnictví autorů povídek a ničí jiné, proto platí zákaz jakéhokoli kopírování).
xxx