4. Kapitola

15. prosince 2011 v 15:00 | Millie |  Bez ohľadu na minulosť
Najprv sa to snažila obrátiť na žart.
"Ale, pán profesor!" Histericky sa zasmiala. "Z takýchto vecí sa žart nerobí."
"Samozrejme, že nie. To nebol vtip."
"Ale, pane," namietla priškrtene. "To nie je možné, veď Voldemort je omnoho starší ako ja..."
"To je pravda, a v tomto smere môžeme len hádať. Ako som už spomínal, Marie bola najmladšia dcéra, asi o pätnásť rokov mladšia ako Voldemortova matka Merope. Navyše,
od svedka vieme, že si mala ešte dvoch bratov a sestru."
Zbláznil sa, poznamenala v duchu. Žeby bol Voldemort jej bratranec? Absurdné.
"Od akého svedka? Kto to bol?" V hrdle jej navrela guča.
"Bohužiaľ, tento muž, presnejšie brat tvojho otca, prednedávnom zomrel. Bez potomka," dodal, keď uvidel jej výraz. "Zrejme mi moji drahý kolegovia odpustia tvoju neprítomnosť na vyučovaní," vzdychol a pozrel na hodiny. Prešiel k skrinke pri svojom stole a na stôl položil kamennú plytkú misu.
"Toto je mysľomisa," vážne jej povedal. "Aby si lepšie pochopila a uverila, že to, čo ti tu hovorím, je pravda." Vylial do misy modrú tekutinu z malej fľaštičky.
"Nasleduj ma," povedal jej a špičkou svojho krivého nosa sa dotkol hladiny v mise a zmizol. Lizzie tam potom chvíľku stála ako prikovaná. Rozmýšľala, čo by sa asi stalo, keby tú misu rozbila. Dumbledore by tak zostal uväznený vo vlastných spomienkach a o jej rodine by sa nikto nedozvedel. Navyše, ona sama by si mohla nahovárať, že Dumbledore sa zbláznil. Ale... mala rada toho starého muža, ktorý jej v toľkých veciach nahrádzal otca. So vzdychom zaborila tvár do tekutiny v mise.

"Neviem prečo by som ti to mala povedať, aj keby som vedela," štipľavo mu odpovedala a zdvihla sa z lavičky. Úplne ju prešla chuť na jedlo, no tým sa Malfoya nezbavila.
"Čo jej je? Ako to, že najprv sa tvári ako najväčšia šéfka a zachvíľu sa rozplače kvôli úplnej blbosti?" nechápavo sa jej spýtal.
"Ak by si dovolil, rada by som šla na hodinu. A skús sa na to radšej spýtať jej. Možno budem mať šťastie a prekľaje ťa." Sladko sa naňho usmiala a odišla.


"Lisabeth," muž hovoril s láskou, no trochu váhavo. "Bol som naozaj sklamaný, keď mi povedali, že si ťa nemôžem adoptovať a dali ťa tej bosorke Elen. Neviem, prečo to Marie spravila, ale aj tak, teraz, keď už som určite mŕtvy, zanechávam ti svoj majetok. Možno si už našla fascinujúcu dýku mojej matky Natalie. Rád by som ti o nej niečo povedal. Tú dýku môže vziať do rúk len ten, ktorý s ňou dokáže niečo veľké. Má určité schopnosti, no na tie musíš prísť sama. Je začarovaná tak, že po tvojej smrti zafír pukne a dýka bude úplne bezcenná, až pokiaľ sa jej nedotkne tvoj potomok.
Samozrejme, k môjmu, teraz už tvojmu majetku patrí aj dom... Albus ti všetko ozrejmí.
To, čo ti zrejme pred chvíľou povedal, je pravda. Sestra mojej švagrinej naozaj bola matkou Toma Riddla. Je mi veľmi ľúto, že sa z neho stal takýto človek... alebo skôr netvor. Aj o jeho adoptovaní som chvíľu uvažoval, a veľmi ľutujem, že som to neurobil, hoci vôbec nie sme pokrvná rodina." Zamyslel sa. "Lisabeth, dúfam, že sa ti bude dariť a že si vždy vyberieš správne."
"Je čas," ozval sa vedľa nej Dumbledore a chytil ju za lakeť.


Opäť stáli v riaditeľni. no Lizzie cítila, že všetko je iné ako pred chvíľou.
"Som si istý, že mi stále úplne neveríš..."
"Prečo ste mi to povedali?" bezvýrazne sa ho spýtala Lizzie.
"Lebo to potrebuješ vedieť, Lizzie. Keď sa to Voldemort dozvie, tak..."
"On to ešte nevie?" neveriacky sa ho spýtala.
"Skade by to mal, prosím ťa, vedieť? Od Marie bolo múdre, že ťa dala Elen. Voldemorta by nikdy nenapadlo hľadať niekoho u najväčšej nepriateľky tvojej matky. A ak dovolíš, rád by som ti porozprával celý príbeh." Hlavou pokynul na kreslo a ona si doň odovzdane sadla.
"Všetko sa to začalo dňom, keď Marvolova žena Isabella zistila, že čaká tretie dieťa. Videla, do akej biedy sa jej rodina valí, zahrala svoju smrť a po pohrebe utiekla."
"Ale..." začala Lizzie, no Dumbledore ju umlčal.
"Neprerušuj ma. Ako som už povedala, Isabella utiekla. Hneď zamierila k najbližšej čarodejníckej rodine, o ktorej vedela a tam sa jej, taktiež tehotná Natalie ujala. Keď Natalie porodila zdravého chlapčeka, cítila, že sa jej koniec blýži. Preto požiadala svojhu manžela, aby Isabell v žiednom prípade nevyháňal. A keďže on ju naozaj miloval, rozhodol sa jej toto želanie splniť.
A preto Lukas a Marie vyrastali spolu a neskôr sa aj vzali. Hoci Marie v škole poznala Voldemorta, netušila o ich príbuzenskom vzťahu. Po skončení školy mala Marie tri deti; Anabellu, Jamesa a Davida. A potom, keď už boli deti staršie a rozutekaly sa im... no, bolo im samým smutno a tak si sa narodila ty.
A vtedy sa Voldemort dozvedel o svojej rodine. Bol nehnevaný, že ho vaša babička Isabella nevyhľadala, a tak zabil posledných členov svojej rodiny. Až na teba, lebo ty si bola v tom čase už u Elen.
A teraz pozorne počúvaj. Netuším kedy, ale Voldemort sa to raz dozvie. Potom musíš spraviť všetko preto, aby si mala stále slobodu. Nesmie ťa zotročiť, Lizzie.
A teraz by si mala ísť na vyučovanie," usmial sa na ňu, akoby sa vôbec nič nedialo. Neveriacky naňho pozrela. Po tomto sa má ísť učiť? Navyše medzi nič netušiacich spolužiakov?!
"Ale iste," mierne sarkasticky povedala a v duchu si zaumienila, že pokiaľ to inak nepôjde, skočí z Astronomickej veže. V tom ju niečo napadlo. "Pán profesor, ja nemám rozvrh."
"Ale to vôbec nevadí," stále sa usmieval. "Nasleduj ma."

Mohlo ma napadnúť, že urobí niečo také, frflala v duchu. Toto môže napadnúť iba jeho.
Stála pred dverami Snapeovho kabinetu a snažila sa prinútiť zaklopať. Nechal ju tam samú. Nech mu to vysvetlí.
Dvere sa otvorili a v nich stál Snape. Prekvapene na Lizzie pozrel.
"Slečna," oslovil ju so škodoradostným úškľabkom. "Nemáte byť navyučovaní? Strhávam..." Zasekol sa. Strhnúť body vlastnej fakulte?
"Pán profesor, prepáčte mi, ale bola som u pána profesora Dumbledora..."
"A prečo ti mám veriť?"
"Spýtajte sa ho," odvrkla trošku bezočivo.
"Máte trest, Tannetová," zavrčal na ňu. "Ste drzá a neviete sa správať. Dnes o pol ôsmej vás čakám."
"Ale, pane!"
"Žiadne ale!"
"Potrebujem roz..."
"Mali ste si ho vziať vtedy, kedy ostatný!" zavrčal a zabuchol jej dvere pred nosom. Ostala vyjavene stáť na chodbe.


Zabuchol dvere pred jej neveriacimi smaragdovými očami a vydýchol si. Nemohol sa na ňu pozerať. Bola tak podobná Marie...
Už na to nemysli, napomenul sa. Ale keď... tie očiská ho tak rozčuľovali! Ako klipkala mihalnicami, ako nevinne naho hľadela, aký neveriaci bol jej pohľad. Zvalil sa do kresla a začal rozmýšľať nad nesplniteľnou úlohou, ktorú mu jeho pán dal. Ako má nájsť posledného člena Voldeortovej rodiny?! Práve toto ho tak veľmi nahnevalo.
Ozvalo sa rázne zaklopanie. Otrávene vstal a podišiel k dverám. Stavím sa, že to bude znova tá Tannetová, a tentokrát aj s riaditeľom, pomyslel si, keď otváral dvere. Lizzie tam síce stála, no bola sama.
"Chcem, aby ste vedeli, že nech už to, čo vás podráždilo, bolo čokoľvek, ja za to nemôžem a nemôžem ani za to, že ma Dumbledore vytiahol z vyučovania. Pravdu povediac, bola by som oveľa radšej, kedy tak nebol spravil. Navyše ste vedúci mojej fakulty a máte povinnosť mi zaobstarať rozvrh!" vykričala mu do tváre. Ten tón, ktorým hovorila, mu pripomenul drahú Bellatrix.
"Poďte," povedal jej pokojne a pustil ju do vnútra.
Lizzie na sebe nedala znať nervozitu a vstúpila.
Snape sa v duchu usmial. Mýlil sa. Elizabeth sa v ničom okrem vzhľadu na svoju matku neponášala.
Vzal kúsok pergamenu, poklepkal po ňom prútikom a podal jej ho.
"Samozrejme, že trest neruším." Zablýskalo sa mu v očiach.
"Áno."
Áno? Len áno? Očakával niaký ďalší výbuch, alebo aspoň slzy hnevu.
"A aj zvyšok týždňa," dodal, keď sa chcela otočiť.
"Ako poviete." Zachovala kamennú tvár.
"A teraz choďte!" prikázal jej a znova sa zvalil so kresla. Odišla.
Čo malo toto znamenať? Prečo sa nebránila trestu? Ostávala preňho záhadou, preto sa radšej znova vrátil k Voldemortovi. Ako má to dievčisko, jeho sesternicu nájsť? Dobre vedel, prečo mu Temný pán dal takúto úlohu.


"Ten hnusný, špinavý, starý..." hromžila Lizzie, keď prechádzala cez chodby podzemia.
Snapa muselo niečo naozaj nahnevať, keď bol takýto. "...namyslený pajác s orlím nosom!"
"Dúfam, že nemyslíš mňa," ozvalo sa spoza nej. "Lebo to by som mal fakt problém."
"Na teba by boli tie slová málo, Malfoy," jedovato odfrkla a hnala sa chodbou ďalej.
"Kam ideš?" spýtal sa jej Malfoy.
"No, na hodinu, nie?"
"Máš vôbec pojem o čase? Práve sa skončil obed." Zachechtal sa.
"No to je úžasné!" zafrflala si popod nos a ďalej šla chodbou. Potrebovala byť aspoň chvíľu sama. Myslela na svojho bratranca Voldemorta, na zvyšok svojej rodiny a na Ginny. Ach, Ginny, odpustíš mi?

Lizzie vošla do núdzovej miestnosti a jej vybavenie ju prekvapilo. Maliarsky stojan s plátnom a množstvom farieb.
Od malička veľmi rada maľovala. Často dávala Elen k narodeninám jej obrázok, na ktorom vyzerala ako neforemný zemiak. V prvom ročníku sa zamerala hlavne na maľbu ohňa, sviečok a svetla. Potom hodiny sedela na okraji jazera a maľovala ho aj s jej odrazom na hladine. A neskôr, v treťoom ročníku, začala robiť portréty.
Nikdy nedokázala spraviť dokonalú kópiu človeka, a preto nevchala obrazy neoživené. V Beauxbatonse ju však veľmi lákalo oživiť Ginnynnu podobizeň a mať tak aspoň slabú útechu.
Sadla na malý stolček a ponorila sa do hĺbavého maľovania autoportrétu. Odišla až po niekoľkých hodinách, keď sa na plátne zračila jej skutočná podoba.


Pozrel na hodiny. Mal ešte hodinu do začiatku trestu tej drzej Elizabeth, preto sa rozhodol navštíviť miestnosť, do ktorej doposiaľ nikdy nevkročil.
V stene sa objavili dvere a on vošiel, netušiac, čo nájde.
"To snáď nie," vydýchol Snape.
Pred ním bol na plátne namaľovaný portrét Elizabeth Tannetovej. Smaragdové oči vyjadrovali zúfalstvo, hoci sa nehýbali. Naozaj sa mu zdalo, že kdesy vzadu v pozadí zazrel bielu kožu a červené oči svojho pána.
Mal odpoveď. Už sa stačí len ujistiť o jej správnosti.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Hakky Life Hakky Life | Web | 18. prosince 2011 v 22:45 | Reagovat

Pekné. =o)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Povídky nebyly napsány za účelem dosažení zisku, všechny postavy i svět, ve kterém se příběhy odehrávají patří výhradně a jedině J.K.Rowlingové a já bych jí tímto ráda poděkovala za stvoření něčeho tak úžasného, co ponouká naši fantazii. (vše ostatní mimo kánon je vlastnictví autorů povídek a ničí jiné, proto platí zákaz jakéhokoli kopírování).
xxx