3. Kapitola

13. prosince 2011 v 20:35 | Millie |  Bez ohľadu na minulosť
Sedela za stolom a nevedela, čo si má o tom myslieť. Na jednej strane, bála sa, čo jej povie Ginny, a na druhej strane... no, v Slizoline sa už teraz cítila ako doma, aj keď od triedenia prešlo sotva pár minút.
"Ach, čo si o tom myslíš, Elizabeth?" vytrhol ju zo zamyslenia hlas Pansy Parkinsovej. Potriasla hlavou.
"Prepáč, čo si sa pýtala?" nevinne sa jej spýtala Lizzie.
"Tiež ju nemusíte hneď zavaliť toľkými informáciami, Pansy," ozval sa karhavý hlas vedľa Pansy. "Môžte ju nechať aspoň chvíľu, aby sa spametala z triedenia."
Dievča malo vlnkavé dlhé blond vlasy a nezábudkové oči. Usmialo sa na Lizzie a povedalo: "Ja som Simone, teší ma."
Niekto vošiel do Veľkej siene.
"Harry?" opýtala sa sama seba. Určite to bol Harry, no nos mal celý od krvy a tváril sa dosť naštvane.
"A potom som ho znehybnil a dupol mu po nose." Ozval sa smiech niekoľkých slizolinčanov. Draco Malfoy tým vysvetlil Harryho vzhľad. V Lizzie to vzkypelo. Vstala a prešla k Malfoyovi.
"Ach, aké úžasné, zlomiť nos niekomu, kto sa nemôže ani brániť!" posmešne poznamenala a vystrúhala pukerlík. "Vážne, máš môj obdiv!"
"Teba som sa na názor nepýtal!" Nebezpečne sa mu zablýskalo v očiach.
"Tak sa potom nabudúce chváľ potichšie, keď nechceš počuť kritiku," zasypela naňho Lizzie.
Malfoy ostal vyjavene sedieť, keď sa zvrtla na podpetku a odišla.
"To bolo pekné," poznamenala Simone, keď si k nej Lizzie sadla.
"Naozaj?" potešene sa spýtala Lizzie.
"Áno. Urobila si si tým silného nepriateľa, ale Malfoy sa takto už dlho netváril." Zasmiali sa.
"Prajem vám ten najkrajší večer!" zaželal všetkým Dumbledore, keď už zo stolov zmizli dezerty. Roztiahol ruky, akoby chcel celú miestnosť objať.
"Čo to má s rukou?" začudovala sa Simone vedľa nej. Dumbledorova pravá ruka bola očernetá a vyzerala nevládne.
"Neviem," zamyslela sa Lizzie. "Keď som sa s ním stretla v lete, nič som si nevšimla. Vtedy mi to nepripadalo zvláštne, lebo mal rukavice."
"Nie je to nič strašné," ľahkovážne povedal Dumbledore. "Tak a teraz... našim novým študentom - vitajte, a našim starým študentom - vitajte opäť! Čaká vás ďalší ročník plný vzdelávania v mágii...
S potešením vítame tento rok nového člena učiteľského zboru profesora Slughorna. Tento môj bývalý kolega súhlasil s tým, že opäť zaujme svoje niedkajšie miesto učiteľa elixírov."
"Elixírov?"
"Povedal elixírov?"
"Zatiaľ čo profesor Snape," zvýšil hlas Dumbledore, aby prehlušil šum, "preberie funkciu učiteľa obrany proti čiernej mágii."
"Nie!" zvolal Harry a všetky hlavy sa otočili k nemu. Harry vyzeral, že mu je to jedno.
Snape, sediaci po Dumbledorovej pravici len lenivo zdvihol ruku, aby sa poďakoval za potlesk od slizolinského stola.
"Ako všetci tu v sále vedia, lord Voldemort a jeho prívrženci sú znova na slobode a naberajú silu," pokračoval Dumbledore, keď rozhovory v sále utíchli. "Nech by som hovoril čokoľvek, žiadne slová dostatočne nezdôraznia, aká nebezpečná je súčasná situácia. Verím, že budete vždy dbať na svoju vlastnú bezpečnosť i bezpečnosť ostatných.
No teraz vás už čakajú postele, teplé a pohodlné, a viem, že v tejto chvíli je pre vás najdôležitejšie dobre si odpočinúť pred zajtrajším vyučovaním. Preto dobrú noc!"
S ohlušujúcim škripotom sa odsúvali lavice a študenti začali odchádzať do svojich internátov. Lizzie sa držala čo najbližšie Simone, lebo nemala potuchy, kde sa vôbec klubovňa Slizolinu nachádza.


"Prečo si odišla z Francúzka?" prekvapila ju Simone otázkou. Prechádzali spletitými chodbami podzemia a Lizzie behal mráz po chrbte.
"Ja, no... zistila som pravdu. Že moji rodičia sú mŕtvy a že žena, ktorá ma vychovávala,
mi celý život klamala."
"Aha." Zastali pred pred holou vlhkou stenou. Simone sa zamyslela.
"Poznáš heslo?" spýtala sa Simone.
"Ja... nie," odpovedala Lizzie.
"Tak tu budeme musieť počkať, kým nás niekto pustí dovnútra," nezaujato poznamenala Simone a oprela sa o stenu. "Za ten čas mi môžeš povedať naozajstný dôvod tvojho odchodu z Francúzka."
"Veď som povedala," začudovala sa Lizzie. "Elen mi klamala."
"Nie," pokrútila hlavou Simone. "Nikto zo zdravým rozumom by kvôli takej blbosti neodišiel z domu. Najmä nie pätnásťročné dievča."
"Ach, vieš, ono je to zložité." Lizzie sa oprela o stenu vedľa Simone. "Nikdy som Elen neodpustila to, že ma vytrhla z úžasného života v Rokforte a odviezla do Francúzka. Odmietla mi dovoliť pokračovať v štúdiu tu, a na prázdniny chodiť k nej do Francúzka, aj keď ma cez školu nevídala. A potom... no, Elen otehotnela a chytala si vziať chlapa, ktorého som ja nenávidela a... a navyše chcela, aby som na rok prerušila štúdium a pomáhala jej s bábom. Bolo toho na mňa veľa a odišla som."
"Nebála si sa, čo by sa mohlo stať, keby ti Dumbledore nedovolil vrátiť sa na Rokfort?"
"Vlastne áno. Ale... musela som dúfať, lebo Elen by som sa neospravedlnila za nič na svete," s nenávisťou povedala Lizzie. "Nikdy ma nemala rada, nútila ma robiť domáce práce, ktoré sa jej hnusili, vraj aby som sa jej revanšovala a... nikdy mi nebola matkou."
"Kto si to tu vylieva svoje ubolené srdiečko?" posmešne sa spýtal Draco Malfoy, ktorý sa zjavil za rohom. "Dievčatká nám zabudli heslo?"
"Bohužiaľ," prikyvovala Simone. "Celú našu myseľ zaujala spomienka na tvoju oplzlú tvár a ja som veľmi dúfala, že navždy zostane spomienkou."
"Čistá krv," zamrmlal Malfoy a v stene za nimi sa objavili dvere. "To sa o tebe nedá povedať, však, Maryertová? Ja tvrdím, že mať vôbec v rodine humusáka je rovnako zlé ako..." Nedopovedal, lebo Lizzie k nemu priskočila s prútikom v ruke a namierila mu ho medzi oči.
"Chcem, aby si vedel, že nemám problém na mieste ťa prekliať, ani keby ma mali preto zavrieť do Azkabanu," šepla. Malfoy bleskovo vytiahol svoj prútik.
"A mne je jedno, že si dedičkou čistokrvného a mocného rodu. Veď aká je hrozba pätnásťročné dievča?! Nechci si ma znepriateliť, Elizabeth, keď to môže byť úplne inak.
A tamtá," kývol hlavou Simone, ktorá stála ako obarená, "nemá ďaleko od šmukla, čo určite čoskoro zistíš. Slizolin sa delí na viacero vrstiev. Nezahoď šancu byť popredu." Odtlačil jej prútik a vošiel do klubovne.
"Ach, Simone, si v poriadku?" ustarostene sa spýtala Lizzie. Simone vyzerala obarene, no prikývla.
"Áno, prepáč, ja..." Vošli do klubovne.
Bola to dlhá podzemná miestnosť s nevľúdnymi kamennými stenami. Zo stropu viseli na reťaziach zelenkasté guľaté lampáše. V kozube s ozdobnou rímsou blkotal oheň a pri ňom boli roztrúsené kreslá s vysokými operadlami.
"No, musím uznať, že je to tu veľmi... no, útulné..." nepresvedčivo poznamenala Lizzie.
Simone sa zasmiala.
"V Chrabromile to bolo lepšie, čo? Toto tu má jedinú výhodu. V lete tu nie je teplo."
Simone ju viedla po chodbách do internátu a Lizzie stále viac cítila bolesť a stratu. Nie,
toto nie je nič pre ňu. Klobúk sa zmýlil. Nepatrí do Slizolinu. Nepatrí však ani do Chrabromilu. Nepatrí nikam.
"Hm. Máme spoločnú izbu," poznamenala Simone pred dverami a poklepala po ceduľke. Lizzie máličko odľahlo. Jej nová spolubývajúca bola naozaj zvláštna, no určite lepšia ako Pansy.
Izba bola ladená do, ako inak, zelených farieb. Postele tu boli takéisté ako v Chrabromile, veľké a s nebesami. Pri jednej z nich stál jej kufor a klietka s Bellou. Lizzie podišla k sove a vytiahla ju z klietky. Bella šťastne zahúkala a nežne ďobla svoju majiteľku do prsta.
"Leť do soviarne, tam ti dajú najesť, a nebi sa s ostatnými sovami. Nebolo by to voči nim fér," zašepkala sove a sprisahanecky na ňu žmurkla. Odletela.
"Vieš, Lizzie, ono to, čo povedal Malfoy, bola pravda. Naozaj nemám ďaleko od šmukla a pochopím, keby si sa chcela zaradiť, no... ehm, lepšie."
"Ale Simone," prevrátila Lizzie očami. "Naozaj si myslíš, že som ten typ človeka, čo ignoruje vlastný úsudok? A Malfoy... no, pokiaľ je tou "vyššou" vrstvou myslený on, tak sa radšej budem baviť s humusákmi, šmuklami či Chrabromilčanmi. A ty, Simone, nepatríš ani k jedným. Si v Slizoline a klobúk určite vie, prečo ťa sem zaradil." Simone sa rozžiarili oči. U mňa to klobúk nevedel, poznamenala v duchu.

Ráno vstala zavčasu. Bolo len pol piatej. So stonom sa prevalila na druhý bok, no zaspať už nedokázala. Sklamane vstala a čo najtichšie, aby nezobudila Simone, sa obliekla a vyšla na chodbu.
Chvíľu jej trvalo, kým sa zorientovala a našla cestu do spoločenskej miestnosti. Bolo tam chladno, no v kozube veselo blkotal oheň. Sadla si do kresla a sledovala plamienky.
"Takže do Slizolinu pribudlo nové ranné vtáča, však?" oval sa spoza nej známy hlas.
"Možno," pripustila a ani sa naňho nepozrela. "No keďže som si dala tú námahu vstať tak skoro, mám právo na to byť chvíľku sama, čo bol zámer tejto akce," štipľavo dodala.
"Je mi ľúto že som ťa vyrušil," s úškľabkom sa ospravedlnil.
"Nie, nie je ti to ľúto," povedala už miernejšie a obrátila sa k nemu. "Čo potrebuješ?"
"Od teba? Vlastne nič. Mám prácu."
"Tak to sa nenechaj rušiť."
"Vyzeráš... smutne." Prisadol si k nej.
"No, vieš, je trochu logické, že dievča, ktoré v priebehu dvoch týždňov príde skoro o všetko; o rodinu, o priateľov, o všetky sny a plány..." Po líci sa jej skotúľala slza. Prišla o omnoho viac.
Draco vyzeral, akoby nevedel, čo spraviť; utešiť ju, pridať ďalšiu vec, ktorú stratila či sa potichu vypariť. Pohľad na slzu z jej smaragdových očí ho úplne odrovnal. Ako môže také arogantné, povýšenecké a drzé dievča plakať? pomyslel si a sadol vedľa nej.
"Ale, neplač. Chrabromil si nezaslúži ani jednu tvoju slzu."
Z úst sa jej vydral pridusený výkrik. S plačom vybehla zo slizolinskej miestnosti. On ostal obarene sedieť, nevediac, čo si o nej má myslieť.

Núdzová miestnosť. Cestou hradom si utierala slzy a nahlas posmrkávala. To, čo jej povedal by ju normálne nerozplakalo, no teraz.
"Znova bez pozdravu," zamyslene sa pri nej ozval Dumbledore.
"Prepáčte, pán profesor, ale nie som vstave všímať si niečo iné ako svoje topánky."
"Samozrejme. Nuž, neviem, či chcem vedieť, čo ťa rozplakalo skôr, ako vôbec začalo vyučovanie, no pokiaľ by si sa s tým so mnou chcela porozprávať, určite by som si našiel čas."
"No, vastne áno," počula sa, ako odpovedala.
"V tom prípade by ste si určite dali šálu čaju u mňa v kancelárii." Milo sa na ňu usmial a ona ho nasledovala do riaditeľne.

Sama kráčala po chodbe. Vedela, že sa s ňou nebude baviť, no po včerajšom večeri mala nádej, že konečne niekoho Malfoyove slová neodradia.Mýlila sa. Keď teraz vojde do Veľkej siene, Lizzie bude sedieť niekde pri Malfoyovi a smiať sa. Nepozrie sa na ňu a nebude si ju všímať.
Sadla si na svoje zvyčajné miesto a začala jesť, pričom sa na Malfoya sediaceho neďaleko ani nepozrela.
"Simone, nevieš, kde je Lizzie?" ozvala sa vedľa nej Pansy.
Simone prekvapene pozrela na Malfoya. Miesto vedľa neho, o ktoro si myslela, že na ňom sedí Lizzie, bolo prázdne.

Sedela na stoličke oproti Dumbledorovi, pomaly chlipkala čaj a vylievala si pred riaditeľom srdce.
"Lizzie," ozval sa Dumbledore, keď stíchla. "Povedz mi, vieš, ako sa volala tvoja matka za slobodna?"
Takúto otázku nečakala. Prekvapene naňho hľadela a pokrútila hlavou.
"Tak ja ti to poviem. Marie bola najmladšie dieťa Gauntovcov, ktoré jej matka zachránila od biedy, ktorá jej rodiny postihla po jej smrti."
Jej šálka dopadla na zem a rozbila sa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Hakky Life Hakky Life | Web | 13. prosince 2011 v 21:16 | Reagovat

Krása. Kdypak bude další díl? :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Povídky nebyly napsány za účelem dosažení zisku, všechny postavy i svět, ve kterém se příběhy odehrávají patří výhradně a jedině J.K.Rowlingové a já bych jí tímto ráda poděkovala za stvoření něčeho tak úžasného, co ponouká naši fantazii. (vše ostatní mimo kánon je vlastnictví autorů povídek a ničí jiné, proto platí zákaz jakéhokoli kopírování).
xxx