1. Kapitola

11. prosince 2011 v 10:59 | Millie |  Bez ohľadu na minulosť
"Ak si myslíš, že som ešte stále tvoja malá princeznička, tak sa pletieš," zašepkala hlasom plným nenávisti.
"Viem, že už nie si moja Elizabeth s dvoma copíkmi, ale..." prosebne začala, no dievča, už dávno nie dieťa, ale stále nie žena, ju prerušila.
"Nikdy som nebola tvoja," zavrčala Elizabeth a vybehla z domu. Kypelo to v nej už dlhší čas, presnejšie od toho večera, keď jej Elen povedala pravdu.

"Lizabeth, prosím, mohli by sme sa porozprávať?" Zaklopala Elen na dvere Lizzienej izby.
"Áno, mama." Lizzie sa otrávene posadila v obývačke do kresla oproti Elen. Tá na ňu chvíľu hľadela, akoby si nebola istá, či koná správne, no po chvíľke spustila.
"Zlatko, vieš, nebola som k tebe úplne úprimná, najme čo sa týka tvojho pôvodu."
"Ako to myslíš?" pomaly sa spýtala Lizzie.
"Vieš, zlatko, pravda je taká, že nie som tvoja mama," mierne povedala Elen a čakala, ako Lizzie zareaguje.
"Aha." Lizzie zťažka preglgla, no bola už dosť veľká, aby nerobila niaké scény. Vtedy.

Uprela spýtavý pohľad na Elen a jej pohľad jasne vravel: ´Chcem vysvetlenie.´
Elen sa zhlboka nadýchla a začala rozprávať, s vedomím, že toto bude veľmi dlhá noc.


Lizzie nachvíľu zostala stáť na chodníčku pred Eleniným domom. Tá chvíľka zaváhania stačila, aby ju Elen schmatla za zápestie a donútila pozrieť na ňu.
"Kam chceš ísť?" spýtala sa Elen s upretým pohľadom. Lizzie chvíľu premýšľala a nakoniec našla riešenie.
"Späť do Rokfortu. Do školy, z ktorej si ma vytrhla!" vyprskla Lizzie. "Odlúčila si ma od jediného domova a priteľov, ktorých som v Beauxbatonse nikdy nenašla!" posledný krát sa na Elen pozrela a zlostne sa jej vytrhla. Rýchlim krokom sa dostala k bráničke.
"A nedúfaj, že ma tu niekedy znova uvidíš!" zakričala smerom k Elen a rozbehla sa po chodníku preč od domu, ktorý vždy nenávidela.
Elen zostala stáť pri dverách do domu a zašepkala: "Tak nech sa ti darí, dieťa." Vošla späť do domu, zabuchla dvere a tým aj svoje srdce pred mladou Lizzie.

Vedela, že kúpiť letenku takto na poslednú chvíľu nebude lacné, no na peniazoch je teraz nezáležalo. Určite mala dosť na cestu to Anglicka, a potom... no, vo vrecku mala kľúčik od trezora v Gringottbanky, jediného dedičstva po jej mŕtvych rodičoch.
Zahla za roh a uvidela veľkolepú budovu letiska. v duchu sa trošku usmiala a zamierila k nej. Aj keď bola šťastná, že znova uvidí svojich priateľov, bála sa. Bála sa, že ju neprijmú späť. Ale jej hlavnou starosťou bola cesta domov, do Anglicka. Našťastie nebola až taká hlúpa, aby sa vydala na cestu bez vecí. Na chrbte mala batoh s náhradným muklovským oblečením, dokladmi, peniazmi a prútikom. To, že cítila, ako ju spod látky batoha tlačí ten známy kúsok dreva, jej dodávalo istotu. Veď, predsa len je čarodejnica. Lišiacky sa usmiala. Dokáže si poradiť aj sama.
Vo chvíli, keď Lizzie sadla na sedadlo pri okienku, si vydýchla. Letenku si kúpila bez problémov, aj keď sa pani za okienkom divila, prečo ani nie šestnásť ročné dievča samo cestuje takto na poslednú chvíľu. Potom šesť hodín čakala na letisku. Za ten čas si dala večeru a kúpila si vodu.
Teraz už si len užiť let, pomyslela si a zahniezdila sa, aby si našla čonajpríjemnejšiu polohu. Letu sa nebála, hoci lietadlom letela prvý krát v živote, ale jej skúsenosti s metlobalom jej nedovolili báť sa výšky či pádu.
Keď sa lietadlo konečne zdvihlo, začala rozmýšľať o tom, čo ďalej po vystúpení z lietadla. Rokfortský expres odchádza 1. septembra, takže až o desať dní. Najlepšie bude, keď sa rytierskych autobusom dostane do Londýna, a ubytuje sa v Deravom kotlýku. Pošle list Dumbledorovi. Pôjde do Gringottbanky, vyberie z trezoru peniaze, nakúpi knižky a všetko potrebné a potom, 1. septembra pôjde na vlak. Ani si nevšimla, kedy sa jej plánovanie zmenilo na sny.

Všetko šlo hladko, a na druhý deň už stála pred Deravým kotlíkom. Teraz sa začína môj život, pomyslela si a vošla. Krčma ani z ďaleka nebola plná, len pár ježibáb v kúte popíjalo ohnivú whisky a za barom holohlavý a bezzubý majiteľ Tom leštil poháre. Lizzie sebavedome zamierila k baru.
"Dobrý deň, Tom," pozdravila ho trošku povýšenecky. Bola taká od vtedy, keď sa pred rokom aj s Elen presťahovali do Francúzka. Beauxbatons ju naučil pohŕdavosti a faloši. No aj tak v nej bola stará Lizzie. Usmievavá, skromná a úprimná bytosť.
Tom akoby neveril, koho vidí, a potom šepol: "Slečna Tannetová."
Lizzie sa strhla, lebo ju oslovil jej priezviskom, a nie Eleniným. Priezviskom jej otca a matky. Na chvíľu svoj výraz neovládla, no potom nasadila povýšeneckú masku.
"Chcela by som sa ubytovať," vyhlásila. Tom hneď vyšiel spoza pulta a zaviedol ju po schodoch do najlepšej izby.
Izba bola ladená v modrých farbách. Posteľ s nebesami, skriňa a nočný stolík boli niečo iné, než to, na čo bola zviknutá. Lizzie nechala mihnúť na svojej tvári znechutenosť, no po chvíli prikývla a Tom odišiel. Lizzie si sadla na posteľ a až teraz s uvedomila, že to dokázala. Dokázala! A zistila, že jej meno v čarodejníkoch vyvoláva hrôzu. Usmiala sa. Pred nedávnom v čarodejnickej knižnici vyhľadala meno jej rodu. Tannetovci patrili k čistokrvným rodinám bez jediného šmukla či jediného manželstva s niekým, kto nebol čistokrvný. Aj keď Lizzie nikdy neopovrhovala niekým preto, že nepochádzal z takej rodiny, či dokonca z muklovskej rodiny, bola nadšená svojim rodokmeňom. Bohatý a mocný rod, ktorého jedinou dedičkou bola ona
Od majiteľa Toma si požičala sovu a poslala do školy list. Pocítila strach. Čo keď ju tam nevezmú? Jediným jej šťastím bolo, že na Rokfort už chodila. Prvé tri roky školy patrili medzi tie najšťastnejšie v jej živote. A potom ju Elen vytrhla zo sladkého sna a zaistila jej rok, pri ktorom bola nočná mora len akási otravná mucha. A teraz...
Pred dvoma rokmi bola úplne iná. Vtedajšia Lizzie bola milá, usmievavá, dobrosrdečná,
úprimná a hlavne odvážna . Vtedy ju klobúk zaradil do Chrabromilu. Nikdy však nezabudla na vetu, ktorú jej povedal: ´Raz to bude iné, a ty moje rozhodnutie budeš ľutovať.
Prezliekla sa z oblečenia, v ktorom cestovala, do tmavozelenej krátkej sukne, bieleho trička a okolo krku si obmotala šál rovnakej farby ako sukňa. Obzrela sa v zrkadle na dverách a musela sa usmiať. Bola štíhla, ale žensky zaoblená. Alabastrová pleť nemala jedinú vadu, a z tváre do zrkadla hľadeli dve krásne oči pripomýnajúce smaragdy. Lemovali ich husté zakrútené mihalnice a plné pery sa vedeli očarujúco umievať. Medené lokne jej padali do polovice chrbta a krásne sa leskli. Vždy vedela, že je pekná, aj keď si preto o sebe nič nenamýšľala. To bola jedna z mála vecí, ktoré si po odchode z Rokfortu uchovala.

Zastavila sa pred honosnou budovou Gringottbanky. To miesto v nej vyvolávalo úctu. Vždy to tak bolo. Vykročila po schodíkoch k dverám a vošla. Za pultmi sedeli škriatkovia, nietorí skúmali diamanty a vzácne kovy, ostatní obsluhovali návštevníkov. Lizzie zamierila k pultu, usmiala sa na škriatka a podala mu kľúčik.
"Trezor číslo 794," pozrel na ňu. "Vitajte doma, slečna Tannetová." Lizzie sa chladne usmiala a spolu so škriatkom sadla do vozíka.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Hakky Life Hakky Life | Web | 11. prosince 2011 v 11:26 | Reagovat

Krásně napsané :) Líbí se mi to. Gringottova banka tu jsem nikdy moc v příbězích neviděla ... Pěkné.

2 Millie Millie | Web | 11. prosince 2011 v 12:15 | Reagovat

[1]:Ďakujem :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Povídky nebyly napsány za účelem dosažení zisku, všechny postavy i svět, ve kterém se příběhy odehrávají patří výhradně a jedině J.K.Rowlingové a já bych jí tímto ráda poděkovala za stvoření něčeho tak úžasného, co ponouká naši fantazii. (vše ostatní mimo kánon je vlastnictví autorů povídek a ničí jiné, proto platí zákaz jakéhokoli kopírování).
xxx